Tulareanus
Príbehový setting je veľmi známy z psychothrillerov a hororových filmov a kníh, no vo videohrách sa s ním aspoň v súčasnosti až tak často nestretávame. Samozrejme je to ten štýl, kde sa postupne všetko zvrtne na niečo horšie a horšie a hráč sa čuduje, akým spôsobom z toho hl. postava vykorčuľuje. Bohužiaľ väčšina zvratov je predvídateľných (fakt stačí vidieť pár filmov alebo prečítať pár kníh s takýmto zameraním) a chovanie hlavnej postavy pôsobí počas príbehu čoraz viac neprirodzene a rušivo. Sympatické však je, že hra ponúka počas hry asi 3x možnosť rozhodnutia, ktoré má nejaký vplyv na dej alebo jeho vyústenie. Hra má totiž viacero koncov, resp. konečných rozhodnutí.
Štylizácia do čiernej, bielej a červenej (treba predsalen nejak zobraziť všetku tú krv a že jej nebude málo) má svoje opodstatnenie a až na nie príliš pekne nakreslené postavy, pôsobí pomerne fajn dojmom, no je užívateľsky neprívetivá. A to preto, lebo predmety sú zraze v ručne kreslených prostrediach veľmi nevýrazné a hráč si častokrát nevšimne, že sa niekde dá niečo zobrať alebo použiť, lebo to nijak nevystupuje z celkového obrazu. Nie je to vyslovene pixelhunting, málokedy sú predmety malé, no sú naozaj nenápadné, ako keby boli len súčasťou kulisy.
Druhý problém vyplýva z toho, že v určitej fáze hry hráč zrazu nevie, čo má robiť. Nevie, čo od neho hra chce. Nedostane žiadne zadanie a ani netuší kam má ísť. A to je pomerne blbé, keďže priestor hotela a jeho okolia má celkom veľký počet obrazoviek. Prejsť to po prvý raz nie je problém, oveľa horšie je to blúdenie s tým, že neviem čo a kde. Tu je možno mínusom aj to, že do niektorých lokácii získa hráč prístup veľmi skoro, aj keď tam nemá ešte čo robiť a tým pádom len zakysne pri zatiaľ nepoužiteľných interaktívnych bodoch.
Hoci sa môj komentár zväčša venoval kritike, hru hodnotím nadpriemerne. Výraznym plusom bola určite atmosféra, ktorej do rukáva nahrávala aj snovitosť. Bez nej by to pôsobilo veľmi absurdne. Odmysliac si prípadné zákysy, hra má stále celkom slušnú dĺžku na v podstate na kolene zbúchanú freewarovku. Vydržala mi viac než len pár hodín (presný čas si nepamätám). Na jedno zahranie tak Downfall rozhodne nie je stratou času, no netreba od toho očakávať veľa alebo spoliehať sa na zvraty.
Štylizácia do čiernej, bielej a červenej (treba predsalen nejak zobraziť všetku tú krv a že jej nebude málo) má svoje opodstatnenie a až na nie príliš pekne nakreslené postavy, pôsobí pomerne fajn dojmom, no je užívateľsky neprívetivá. A to preto, lebo predmety sú zraze v ručne kreslených prostrediach veľmi nevýrazné a hráč si častokrát nevšimne, že sa niekde dá niečo zobrať alebo použiť, lebo to nijak nevystupuje z celkového obrazu. Nie je to vyslovene pixelhunting, málokedy sú predmety malé, no sú naozaj nenápadné, ako keby boli len súčasťou kulisy.
Druhý problém vyplýva z toho, že v určitej fáze hry hráč zrazu nevie, čo má robiť. Nevie, čo od neho hra chce. Nedostane žiadne zadanie a ani netuší kam má ísť. A to je pomerne blbé, keďže priestor hotela a jeho okolia má celkom veľký počet obrazoviek. Prejsť to po prvý raz nie je problém, oveľa horšie je to blúdenie s tým, že neviem čo a kde. Tu je možno mínusom aj to, že do niektorých lokácii získa hráč prístup veľmi skoro, aj keď tam nemá ešte čo robiť a tým pádom len zakysne pri zatiaľ nepoužiteľných interaktívnych bodoch.
Hoci sa môj komentár zväčša venoval kritike, hru hodnotím nadpriemerne. Výraznym plusom bola určite atmosféra, ktorej do rukáva nahrávala aj snovitosť. Bez nej by to pôsobilo veľmi absurdne. Odmysliac si prípadné zákysy, hra má stále celkom slušnú dĺžku na v podstate na kolene zbúchanú freewarovku. Vydržala mi viac než len pár hodín (presný čas si nepamätám). Na jedno zahranie tak Downfall rozhodne nie je stratou času, no netreba od toho očakávať veľa alebo spoliehať sa na zvraty.
Thomas
Snix
Isair
Harpy
strougy
Pro: atmosféra, štylizácia settingu, zopár rozhodnutí
Proti: nevýraznosť interaktívnych miest a predmetov, predvídateľnosť, hráč po čase netuší, čo od neho hra chce