Vivaldi
Myslím si, že nič túto hru nevystihuje lepšie, ako známe úslovie, že v jednoduchosti je krása. Strayed Lights ma svojim trailerom úprimne zaujal. Páčil sa mi vizuálny štýl, mal som možnosť vidieť niekoľko krásne nadizajnovaných prostredí, hra bola spracovaná bez akýchkoľvek dialógov a pôsobilo to ako veľmi príjemná oddychovka. Vo výsledku to však platí iba čiastočne. Hoci totiž nemôžem tvorcom uprieť ich ambície a snahu priniesť zaujímavý titul, výsledok nie je až tak pôsobivý, ako som pôvodne očakával. Poďme si to teda rozobrať trochu hlbšie.
Príbeh Strayed Lights začína, keď sa narodí vaša postava ako malé svetielko. Prvých pár krokov idete po štyroch, no veľmi rýchlo začnete rásť a stanete sa plnohodnotnou iskierkou vo vašom svete. No potom ako sa stretnete s vašim odrazom sa všetko odrazu zmení. Ukáže sa totiž, že v každom svetle drieme aj temnota a čaká vás úvodný tutoriál, v ktorom sa naučíte základné ovládanie ohľadom útoku a obrany. Po víťazstve vás však nečaká žiadna oslava. To preto, lebo prichádzate o skutočné svetlo, ktoré sa rozdrobí na malé kryštáliky a tie sa roztrúsia všade po svete cez veľké množstvo portálov. Je teda čas ich všetky zozbierať a pomôcť popritom ďalším malým iskierkam ovládnuť ich emócie.
Skôr než sa pustím do kritiky, musím úprimne oceniť snahu štúdia Embers vytvoriť debutový titul, na ktorý po jeho dokončení nezabudnete (pozor, nejde o Ember Lab, autorov Kena: Bridge of Spirits ). Vo svete je obrovské množstvo hier a presadiť sa v konkurencii je vždy veľmi náročné. Je teda potrebné sa odlíšiť a nejakým spôsobom si získať pozornosť. To sa im podľa mňa celkom podarilo. Ako som už spomenul, hra neobsahuje absolútne žiadne dialógy, dokonca ani písaný text. Všetky informácie vám hra dáva len prostredníctvom malieb a reakcií jednotlivých bytostí, ktoré stretnete. Je síce pravda, že vaši bežní nepriatelia pôsobia ako kamenní golemovia s farebným kryštálom v hlave a neukážu veľa emócií, no to neplatí v prípade bossov, ktorých počas hry stretnete.
Z ich reakcií totiž viete veľmi dobre pochopiť, čo sa v nich odohráva, aká je ich povaha a tiež, prečo vlastne predstavujú problém. Za najlepší príklad považujem bossa, ktorého stretnete v džungľovom svete. Na jednej strane vidíte jeho roztopašnú povahu, ktorá vám pripomína malé dieťa, keď sa hrá s hračkami. Keď však uvidíte dosah jeho konania na zvieratá, ktoré v tomto svete žijú, razom to vnímate z iného uhla pohľadu. Je taktiež super, že v rámci súbojov reálne bossov nezabíjate, iba sa snažíte upokojiť ich emócie, ktoré ich ovládli a tí sa následne zmenšia a budú sa správať úplne inak. Je síce pravda, že to istým spôsobom vysvetľuje princíp, na ktorom sú súboje postavené, no k tomu sa dostanem o chvíľu.
Po vizuálnej stránke hra určite nesklamala. Jednotlivé prostredia majú skratka svoje čaro a dokonca tu nájdete i oblasť, v ktorej všetky farby úplne žiaria a pôsobí ako keby bola plná života. Aj v temnejšie ladených miestach však môžete vnímať rôzne nádherné detaily. Ako napríklad dva mesiace vedľa seba na oblohe, ako ich svetlo dopadá na povrch a tak podobne. Takisto je na pohľad príjemné vidieť zmeny zafarbenia nášho hrdinu z modrej do oranžovej podľa toho, aký útok je potrebné odvrátiť. Vizuálom tak hra trochu pripomína tituly ako Ori and the Will of the Wisps . Vyzerá to skutočne magicky a jednotlivé prostredia vedia skutočne zapôsobiť.
Farebný vizuál pritom neustále sprevádza aj veľmi príjemná hudba. Soundtrack je presne tým ambientným typom hudby, ktorý takáto hra potrebuje. Dáva to všetkému emocionálnu silu, no rovnako vámneustále pripomína, že sa nachádzate vo svete plného fantázie. Hudba skrátka robí v niektorých momentoch zázraky a môžete si byť istí, že ak náhodou stíchne, niečo sa začne diať.
Ak je ešte niečo, čo musím na hre vyzdvihnúť tak sú to už spomínané súboje s bossmi. Je potrebné vedieť kedy sa máte vyhnúť, ako rýchlo reagovať, pomaly sa snažiť pochopiť jednotlivé útoky a naučiť sa načasovať blokovanie. Chce to síce väčšiu dávku tréningu než dostanete v tutoriáli, no keď pochopíte jednotlivé princípy a aké útoky budú nasledovať, začne sa vám dariť oveľa viac než počas prvých pár pokusov. Pokiaľ si odblokujete správne schopnosti a začnete sa efektívne brániť, s vašimi protivníkmi si určite poradíte. Hodí sa i zmieniť, že každému z bossov postavíte viackrát, pričom druhé stretnutie býva vždy náročnejšie.
Hra však podľa mňa robí jednu zásadnú chybu, ktorá jej bráni, aby sa stala tým nezabudnuteľným titulom, aký tvorcovia zo štúdia Embers chceli. Tou je pre mňa paradoxne súbojový systém ako celok. Proti bossom pritom skutočne funguje, no to rozhodne neplatí, keď sa postavíte bežným nepriateľom. K dispozícii totiž máte len tri možnosti – odraziť útok, zaútočiť, alebo sa im vyhnúť. Hra je však postavená tak, aby vašou primárnou reakciou bolo jednotlivé útoky odrážať. To má však za následok, že súboje sa veľmi rýchlo stanú repetitívnymi a budete čeliť tým istým útokom znovu a znovu. A rovnako ich budete opätovne odrážať a snažiť sa sem-tam zasadiť nepriateľovi aj nejaký ten úder.
Istá miera frustrácie však prichádzala aj z toho, že som počas hry nikdy nenadobudol pocit, že by sa moje útoky nejakým spôsobom zlepšovali. Máte totiž možnosť zbierať farebné krúžky, ktoré vám zvyšujú silu vašich schopností, no neustále som mal pocit, že som potreboval na likvidáciu oponentov rovnaký čas. Nepriatelia majú navyše i útoky, ktoré nie je možné odraziť a v takom prípade je potrebné sa im vyhnúť. Občas sa mi však zdalo, že to nefunguje ako má a že je to skôr ideálna metóda na to, ako úder od protivníka schytať. Celkovo platí, že akcia je veľmi monotónna a mimo súbojov s bossmi ma skôr nebavila ako bavila.
Občasné problémy som mal aj počas platformingu. Z času na čas som narazil na nepríjemné neviditeľné steny, ktoré ma zablokovali a následne som sa musel snažiť správne otočiť kameru, aby som sa mohol dostať z miesta. Alebo sa postava nezachytila skaly a bolo tak potrebné prechádzať dané miesto odznova. Aby som však hre nekrivdil, férovo musím uznať, že sa ukladá veľmi často. Ak vás teda nepriateľ zabije alebo spadnete do hĺbky, ocitnete sa len pár sekúnd predtým, ako ste sa dostali do fatálnej situácie. Hra mi však niekoľkokrát padla, a najhoršie na tom bolo, že som musel kompletne resetovať celý počítač. Pretože keď Strayed Light zamrzne, nedostanete sa ani do správcu úloh.
Za zmienku ešte stojí fakt, že hra je celkom krátka a na dokončenie by ste nemali potrebovať viac ako 5 hodín. Osobne by som pritom ocenil i viac obsahu a väčšiu dávku lore. Titul mal rozhodne potenciál na to aby vyrástol v niečo výraznejšie – tak ako aj náš hrdina vyrastie z malého svetielka na obrovského žiarivého bojovníka. Úprimne by som si prial, aby som mohol titul pochváliť za všetko čo priniesol, pretože je na ňom vidieť čas, ktorý mu tvorcovia venovali. Osobne som však čakal oveľa silnejší zážitok.
Aby som túto recenziu zakončil pozitívnejšie, v Strayed Lights sú určite dobré nápady, akokoľvek vždy nefungujú ideálne. Po vizuálnej stránke však ide o umelecké dielo a v dôležitých momentoch dokáže hra emocionálne zasiahnuť tak, ako sa patrí. No ako by ju poňali ako oddychovejšiu záležitosť, alebo aspoň spracovali jednotlivé súboje energickejšie, mohlo to dopadnúť lepšie. V jednoduchosti je síce krása, ale občas to nemusí fungovať tak, ako by sme si predstavovali.
Príbeh Strayed Lights začína, keď sa narodí vaša postava ako malé svetielko. Prvých pár krokov idete po štyroch, no veľmi rýchlo začnete rásť a stanete sa plnohodnotnou iskierkou vo vašom svete. No potom ako sa stretnete s vašim odrazom sa všetko odrazu zmení. Ukáže sa totiž, že v každom svetle drieme aj temnota a čaká vás úvodný tutoriál, v ktorom sa naučíte základné ovládanie ohľadom útoku a obrany. Po víťazstve vás však nečaká žiadna oslava. To preto, lebo prichádzate o skutočné svetlo, ktoré sa rozdrobí na malé kryštáliky a tie sa roztrúsia všade po svete cez veľké množstvo portálov. Je teda čas ich všetky zozbierať a pomôcť popritom ďalším malým iskierkam ovládnuť ich emócie.
Skôr než sa pustím do kritiky, musím úprimne oceniť snahu štúdia Embers vytvoriť debutový titul, na ktorý po jeho dokončení nezabudnete (pozor, nejde o Ember Lab, autorov Kena: Bridge of Spirits ). Vo svete je obrovské množstvo hier a presadiť sa v konkurencii je vždy veľmi náročné. Je teda potrebné sa odlíšiť a nejakým spôsobom si získať pozornosť. To sa im podľa mňa celkom podarilo. Ako som už spomenul, hra neobsahuje absolútne žiadne dialógy, dokonca ani písaný text. Všetky informácie vám hra dáva len prostredníctvom malieb a reakcií jednotlivých bytostí, ktoré stretnete. Je síce pravda, že vaši bežní nepriatelia pôsobia ako kamenní golemovia s farebným kryštálom v hlave a neukážu veľa emócií, no to neplatí v prípade bossov, ktorých počas hry stretnete.
Z ich reakcií totiž viete veľmi dobre pochopiť, čo sa v nich odohráva, aká je ich povaha a tiež, prečo vlastne predstavujú problém. Za najlepší príklad považujem bossa, ktorého stretnete v džungľovom svete. Na jednej strane vidíte jeho roztopašnú povahu, ktorá vám pripomína malé dieťa, keď sa hrá s hračkami. Keď však uvidíte dosah jeho konania na zvieratá, ktoré v tomto svete žijú, razom to vnímate z iného uhla pohľadu. Je taktiež super, že v rámci súbojov reálne bossov nezabíjate, iba sa snažíte upokojiť ich emócie, ktoré ich ovládli a tí sa následne zmenšia a budú sa správať úplne inak. Je síce pravda, že to istým spôsobom vysvetľuje princíp, na ktorom sú súboje postavené, no k tomu sa dostanem o chvíľu.
Po vizuálnej stránke hra určite nesklamala. Jednotlivé prostredia majú skratka svoje čaro a dokonca tu nájdete i oblasť, v ktorej všetky farby úplne žiaria a pôsobí ako keby bola plná života. Aj v temnejšie ladených miestach však môžete vnímať rôzne nádherné detaily. Ako napríklad dva mesiace vedľa seba na oblohe, ako ich svetlo dopadá na povrch a tak podobne. Takisto je na pohľad príjemné vidieť zmeny zafarbenia nášho hrdinu z modrej do oranžovej podľa toho, aký útok je potrebné odvrátiť. Vizuálom tak hra trochu pripomína tituly ako Ori and the Will of the Wisps . Vyzerá to skutočne magicky a jednotlivé prostredia vedia skutočne zapôsobiť.
Farebný vizuál pritom neustále sprevádza aj veľmi príjemná hudba. Soundtrack je presne tým ambientným typom hudby, ktorý takáto hra potrebuje. Dáva to všetkému emocionálnu silu, no rovnako vámneustále pripomína, že sa nachádzate vo svete plného fantázie. Hudba skrátka robí v niektorých momentoch zázraky a môžete si byť istí, že ak náhodou stíchne, niečo sa začne diať.
Ak je ešte niečo, čo musím na hre vyzdvihnúť tak sú to už spomínané súboje s bossmi. Je potrebné vedieť kedy sa máte vyhnúť, ako rýchlo reagovať, pomaly sa snažiť pochopiť jednotlivé útoky a naučiť sa načasovať blokovanie. Chce to síce väčšiu dávku tréningu než dostanete v tutoriáli, no keď pochopíte jednotlivé princípy a aké útoky budú nasledovať, začne sa vám dariť oveľa viac než počas prvých pár pokusov. Pokiaľ si odblokujete správne schopnosti a začnete sa efektívne brániť, s vašimi protivníkmi si určite poradíte. Hodí sa i zmieniť, že každému z bossov postavíte viackrát, pričom druhé stretnutie býva vždy náročnejšie.
Hra však podľa mňa robí jednu zásadnú chybu, ktorá jej bráni, aby sa stala tým nezabudnuteľným titulom, aký tvorcovia zo štúdia Embers chceli. Tou je pre mňa paradoxne súbojový systém ako celok. Proti bossom pritom skutočne funguje, no to rozhodne neplatí, keď sa postavíte bežným nepriateľom. K dispozícii totiž máte len tri možnosti – odraziť útok, zaútočiť, alebo sa im vyhnúť. Hra je však postavená tak, aby vašou primárnou reakciou bolo jednotlivé útoky odrážať. To má však za následok, že súboje sa veľmi rýchlo stanú repetitívnymi a budete čeliť tým istým útokom znovu a znovu. A rovnako ich budete opätovne odrážať a snažiť sa sem-tam zasadiť nepriateľovi aj nejaký ten úder.
Istá miera frustrácie však prichádzala aj z toho, že som počas hry nikdy nenadobudol pocit, že by sa moje útoky nejakým spôsobom zlepšovali. Máte totiž možnosť zbierať farebné krúžky, ktoré vám zvyšujú silu vašich schopností, no neustále som mal pocit, že som potreboval na likvidáciu oponentov rovnaký čas. Nepriatelia majú navyše i útoky, ktoré nie je možné odraziť a v takom prípade je potrebné sa im vyhnúť. Občas sa mi však zdalo, že to nefunguje ako má a že je to skôr ideálna metóda na to, ako úder od protivníka schytať. Celkovo platí, že akcia je veľmi monotónna a mimo súbojov s bossmi ma skôr nebavila ako bavila.
Občasné problémy som mal aj počas platformingu. Z času na čas som narazil na nepríjemné neviditeľné steny, ktoré ma zablokovali a následne som sa musel snažiť správne otočiť kameru, aby som sa mohol dostať z miesta. Alebo sa postava nezachytila skaly a bolo tak potrebné prechádzať dané miesto odznova. Aby som však hre nekrivdil, férovo musím uznať, že sa ukladá veľmi často. Ak vás teda nepriateľ zabije alebo spadnete do hĺbky, ocitnete sa len pár sekúnd predtým, ako ste sa dostali do fatálnej situácie. Hra mi však niekoľkokrát padla, a najhoršie na tom bolo, že som musel kompletne resetovať celý počítač. Pretože keď Strayed Light zamrzne, nedostanete sa ani do správcu úloh.
Za zmienku ešte stojí fakt, že hra je celkom krátka a na dokončenie by ste nemali potrebovať viac ako 5 hodín. Osobne by som pritom ocenil i viac obsahu a väčšiu dávku lore. Titul mal rozhodne potenciál na to aby vyrástol v niečo výraznejšie – tak ako aj náš hrdina vyrastie z malého svetielka na obrovského žiarivého bojovníka. Úprimne by som si prial, aby som mohol titul pochváliť za všetko čo priniesol, pretože je na ňom vidieť čas, ktorý mu tvorcovia venovali. Osobne som však čakal oveľa silnejší zážitok.
Aby som túto recenziu zakončil pozitívnejšie, v Strayed Lights sú určite dobré nápady, akokoľvek vždy nefungujú ideálne. Po vizuálnej stránke však ide o umelecké dielo a v dôležitých momentoch dokáže hra emocionálne zasiahnuť tak, ako sa patrí. No ako by ju poňali ako oddychovejšiu záležitosť, alebo aspoň spracovali jednotlivé súboje energickejšie, mohlo to dopadnúť lepšie. V jednoduchosti je síce krása, ale občas to nemusí fungovať tak, ako by sme si predstavovali.
Route95
Phoenix
Riotekk
