Vivaldi
The Lullaby of Life je pre mňa hrou, ktorá dokáže človeku v stave absolútne najväčšej frustrácie, stresu a nepokoja skutočne vyčarovať úsmev na tvári. Nie všetky hry potrebujú byť komplexné, alebo mať nejaké komplikované herné mechaniky a hlavolamy, nad ktorými budeme musieť tráviť veľkú dávku času. Niekedy človek potrebuje niečo, čo mu svojou atmosférou, dávkou farieb, nenáročnými úlohami a skvelou atmosférou dokáže príjemne imponovať. Presne tak ako tento titul.
Nemám chuť to nejako výrazne hlboko v tomto komentáre rozoberať, nakoľko nie je toho ani nejako extra veľa, čo viem o tejto hre povedať. V podstate sa dostávate do úlohy malého modrého (asi) mimozemšťana, ktorý spolu so sebou nosí na svojom chrbte rôzne hudobné motívy. Oslobodzuje ďalších (asi) mimozemšťanov, ktorí ovládajú tóny, ktoré on nemá a postupne prechádza z jedného miesta na druhé a pomocou jednotlivých melódií otvára ďalšie a ďalšie oblasti. V mnohom mi to svojim spracovaním pripomenulo "Cocoon", ktorý takisto stavil viac na svoju atmosféru (hoci niektoré hlavolamy tam boli oveľa náročnejšie) a pestrú dávku farieb.
Táto hra je ale oveľa jednoduchšia. Aj preto si myslím, že funguje ako dobrý antistresový systém, pretože ňou dokážete veľmi jednoducho preplávať bez toho, aby ste sa museli nejako extrémne pri tom snažiť premýšľať. Občas tu možno sú určité momentky, ktoré sú trochu náročnejšie, no nikdy to neskĺzne k niečomu, čo by nedokázali pohodlne zvládnuť aj 5-ročné deti.
Jedinou výnimkou je asi akurát kapitola "Infinity", ktorá má úplne iný tón, než celý zvyšok hry. V porovnaní s farebnými a hravými oblasťami je oveľa temnejšia, hrozí vám v nej reálne nebezpečenstvo a pôsobí celkovo oveľa neprístupnejším tónom. Celkom ma to prekvapilo, pretože sa z tak príjemnej hry, kde v kapitole predtým rozžiarite naraz niekoľko hviezd musíte prejsť temnou oblasťou v ktorej vás naháňajú zúrivé bytosti, ktoré vás chcú (asi) zožrať. Trochu ma to rozladilo, no napriek tomu si myslím, že hra ako taká funguje a je to taká jednoduchá zábavka, ku ktorej sa dá kedykoľvek vrátiť. Stojí to za tie 2-3 hodinky vášho času. Vyskúšajte a uvidíte sami.
Nemám chuť to nejako výrazne hlboko v tomto komentáre rozoberať, nakoľko nie je toho ani nejako extra veľa, čo viem o tejto hre povedať. V podstate sa dostávate do úlohy malého modrého (asi) mimozemšťana, ktorý spolu so sebou nosí na svojom chrbte rôzne hudobné motívy. Oslobodzuje ďalších (asi) mimozemšťanov, ktorí ovládajú tóny, ktoré on nemá a postupne prechádza z jedného miesta na druhé a pomocou jednotlivých melódií otvára ďalšie a ďalšie oblasti. V mnohom mi to svojim spracovaním pripomenulo "Cocoon", ktorý takisto stavil viac na svoju atmosféru (hoci niektoré hlavolamy tam boli oveľa náročnejšie) a pestrú dávku farieb.
Táto hra je ale oveľa jednoduchšia. Aj preto si myslím, že funguje ako dobrý antistresový systém, pretože ňou dokážete veľmi jednoducho preplávať bez toho, aby ste sa museli nejako extrémne pri tom snažiť premýšľať. Občas tu možno sú určité momentky, ktoré sú trochu náročnejšie, no nikdy to neskĺzne k niečomu, čo by nedokázali pohodlne zvládnuť aj 5-ročné deti.
Jedinou výnimkou je asi akurát kapitola "Infinity", ktorá má úplne iný tón, než celý zvyšok hry. V porovnaní s farebnými a hravými oblasťami je oveľa temnejšia, hrozí vám v nej reálne nebezpečenstvo a pôsobí celkovo oveľa neprístupnejším tónom. Celkom ma to prekvapilo, pretože sa z tak príjemnej hry, kde v kapitole predtým rozžiarite naraz niekoľko hviezd musíte prejsť temnou oblasťou v ktorej vás naháňajú zúrivé bytosti, ktoré vás chcú (asi) zožrať. Trochu ma to rozladilo, no napriek tomu si myslím, že hra ako taká funguje a je to taká jednoduchá zábavka, ku ktorej sa dá kedykoľvek vrátiť. Stojí to za tie 2-3 hodinky vášho času. Vyskúšajte a uvidíte sami.
