Nejlépe hodnocené komentáře

Paradise Lost je predovšetkým čistý a jednoduchý walking simulátor nezaťažený žiadnymi hernými mechanikami, ktoré by mohli brániť plynulému rozprávaniu príbehu. Ten tvorí centrálny pól, okolo ktorého sú vystavané všetky ostatné sekundárne prvky, ktoré sú mu fakticky podriadené. Keďže teda v prípade Paradise Lost tvorí príbeh alfu a omegu, mal by svojou celkovou kvalitou vynikať nad všetkými ostatnými hernými prvkami či zložkami. Problém však spočíva v tom, že dej síce obsahuje niekoľko svojráznych nápadov, no na druhej strane, ak sa ho snažíme pochopiť ako celok, je iba priemerný.

Dejová línia Paradise Lost je situovaná do alternatívnej európskej minulosti, kedy sa druhá svetová vojna predĺžila o viac ako 20 rokov a nacistické Nemecko zbombardovalo zo strategických dôvodov celý kontinent jadrovými zbraňami. Ich plán spočíval v tom, že pred plánovanými jadrovými útokmi sa spolu s hŕstkou vybraných uchýlia pod ochranu rozsiahlych podzemných komplexov, zvonku maskovaných v podobe bunkrov. Po poklese radiácie by sa následne vydali ovládnuť dané oblasti, avšak tento plán nevyšiel na sto percent, keďže ešte pred jadrovým výbuchom obsadila jeden z bunkrov skupina odbojárov, ktorá tam bezprostredne na to uviazla.

Vaša cesta sa každopádne začína na povrchu, sužovanom už dlhé roky atómovou zimou. V tomto značne nepríjemnom prostredí sa zhostíte úlohy Szymona, malého chlapca, ktorý sa rozhodne vyhľadať neznámeho muža zachyteného na matkinej fotografii. Pátranie ho zavedie práve do jedného z týchto bunkrov, ktorý sa na prvý pohľad javí ako opustený. Bez toho, aby som zbytočne spoileroval, iba podotknem, že záverečné odhalenie je predvídateľné a neoriginálne.

Z pozitív za zmienku stojí napríklad napodobenina kultu starých slovanských bohov, ktorú si v dôsledku izolácie vytvorili obyvatelia nižších úrovní celého komplexu, či snahy niektorých nacistických pohlavárov zvýšiť morálku podriadených rozprávaním príbehov o mýtických predkoch árijskej rasy. Tieto a mnohé iné nápady zvyšujú úroveň zážitku a ak by sa im venovala väčšia pozornosť, mohla by byť celková kvalita hry neporovnateľne vyššia. Bohužiaľ, na to ako je krátka (dokončenie vám zaberie max. 5 hodín), im venuje až príliš málo pozornosti a skôr tvoria okrajové doplnky, než aby reálne konštituovali podstatnú časť príbehového zážitku.

Po stránke hrateľnosti je Paradise Lost klasickým zástupcom žánru s minimom akcie a aj interakcia s prostredím je extrémne obmedzená. Občas síce treba použiť nejaký predmet, ale inventár absentuje. Stáva sa aktívnym až v prípade, že ho potrebujete. A keď v určitom zmysle náhodou predbehnete udalosti, daný predmet je v tom prípade neaktívny. Niekomu môže inak prekážať až príliš pomalý pohyb hlavného protagonistu, u ktorého som nadobudol dojem, že to bol zo strany vývojárov úmysel, aby sa umelo predĺžil celkový zážitok. V globále mi to však príliš nevadilo a skôr som si všímal niektoré nedotiahnuté technické aspekty. V záverečnej časti mi snímkovanie klesalo až k 12 FPS a taktiež v poslednej oblasti sa zjavilo i viacero podivných bugov, akoby záverečný betatest niekto až príliš urýchlil.

Je preto pomerne škoda, že vskutku unikátny námet s veľkým potenciálom bol využitý len čiastočne a aj to sa tvorcovia zrejme značne inšpirovali aj inými hrami (napríklad SOMA). Občas vcelku pozoruhodný herný dizajn a niekoľko dobrých nápadov (napríklad stvárnenie užívateľského rozhrania nacistických retro-futuristických počítačov z roku 1960) však nestačí na to, aby sa tento titul vymanil zo šedivého priemeru, až nadpriemeru.
Ide o jeden z tých počinov, na ktorý asi veľmi skoro zabudnete.

King’s Bounty sa prvýkrát objavil ešte v roku 1990, avšak omnoho viac vstúpil do všeobecnej pozornosti svojím znovuzrodením v roku 2008 pod názvom King’s Bounty: Legend. Vtedy sa totiž hra pomerne radikálne odlíšila od základného konceptu známej série Heroes of Might and Magic a okamžite zabodovala svojou unikátnou a príjemnou rozprávkovou atmosférou. V roku 2021 sa však svet videohier posunul, a tak bolo potrebné znovu pristúpiť k radikálnejším zmenám. Staré dobré pravidlo však hovorí, že čo funguje, to by sa nemalo meniť, a tak som bol zvedavý, ako sa tvorcovia s modernizáciu svojej značky vysporiadajú

Zvolil som môj obľúbený magický charakter, reprezentovaný princeznou Katherine a už zakrátko som bol príjemne prekvapený jej povahou. Katherine sa totiž správa ako aristokratka z vyšších spoločenských kruhov. Jej slovník je povýšenecký a aj k prostým obyvateľom sa spravidla chová cynicky a arogantne. Tento odklon od tradičných fantasy klišé osobne považujem za pozitívum. Už v počiatočnom väzení je zrejmý radikálny odklon od pôvodnej série z rokov 2008 – 2014 smerom k RPG hrám typu Gothic. Vaša postava voľne pobehuje po dostupnom svete, zbiera rozličné obyčajné, málo hodnotné veci ako sú čajníky, spony, či kusy látok, ktoré následne výmenou za zlato predáva u obchodníkov, nachádzajúcich sa snáď na každom rohu. K dispozícii je i klasický inventár, kde okrem spomínaných nehodnotných vecí nájdete aj kvalitnú výbavu, ako meč či zbroj zvyšujúcich vašej postave rozličné štatistiky. Klasický koncept RPG z pohľadu tretej osoby však končí v momente, kedy príde k boju. Váš charakter sa totiž bitiek neúčastní priamo, ale využíva najaté oddiely. Tie čelia protivníkovi v taktických bitkách, ktoré sa realizujú v arénach, rozdelených hexovými políčkami.

V bitkách sa naplno potvrdzuje, že to, čo vývojári vo svojich denníkoch sľúbili, nakoniec aj splnili. V samotnom boji je nutné brať VEĽKÝ ohľad na charakter krajiny a využívať prostredie. Rozmiestnenie jednotiek často výrazne ovplyvňuje priebeh bitiek a neraz sa mi stalo, že inak prakticky neporaziteľného nepriateľa (ktorý je aj explicitne označený, aby ste boli dopredu varovaní) som zdolal po niekoľkých pokusoch s vhodným využitím terénu a niekedy dokonca aj za cenu minimálnych strát. Do úvahy je totiž potrebné zobrať množstvo faktorov. Okrem sily vášho oddielu, do ktorého je možné naverbovať maximálne desať členov, musíte mať na zreteli aj odlišné činitele. Ako príklad môžu poslúžiť kostlivci, ktorým šípy vašich strelcov takmer neublížia, duchovia, imúnni proti útokom bežných jednotiek, či ľudské jednotky, ktorým môže veľmi ublížiť otrava jedom.

Pri samotných bojových stretoch sa kamera prepne do klasickej vtáčej perspektívy, pričom bojiská sú generované priamo z predlohy terénu, pred ktorým pri zahájení boja priamo stojíte. V každom prípade, čo sa týka súbojov, neobsahujú nič, čo by ste už v obdobnej žánrovke nevideli a mne osobne napríklad výrazne pripomínajú súboje v Age of Wonders III. Najväčším problémom ale je, že týchto súbojov je vlastne oproti starším dielom žalostne málo. Väčšina z nich je vlastne veľmi účelová, keďže je ich potrebné podstúpiť predovšetkým na miestach, ktoré blokujú cestu a tak nezriedka predstavujú jedinú dostupnú cestu do nasledujúcej oblasti.

Vaša postava postupom času naberá skúsenosti a zdokonaľuje svoje schopnosti, zvyšujúce nielen magickú silu, ale aj početné množstvo iných atribútov. Vami naverbovaní vojaci taktiež získavajú skúsenosti, takže ak sa častejšie zapájajú do bojov, ich sila sa násobí až pokiaľ nedosiahnu maximálnu tretiu úroveň. Kings Bounty II však obsahuje štyri triedy takzvaného ideálu, čo konkrétne znamená príklon k určitému systému riešenia problémov sveta. Napríklad najatí banditi, ktorí majú blízko k anarchii, sa nebudú cítiť príjemne v spoločnej armáde s rytiermi, vyznávajúcimi Poriadok, alebo medvede či orly kúpení u druidky sa budú vyslovene neznášať s nemŕtvymi kostlivcami naverbovanými na cintoríne. Pestré zloženie vašej armády tak najčastejšie povedie ku katastrofálnemu zníženiu morálky a viacero jednotiek môže dokonca počas boja v kritickom momente vynechať svoj ťah. Mne to však nevadilo a väčšinu hry som mal zloženú bandu až všetkých štyroch typov.

Body prideľované do týchto ideálov sa odvíjajú od toho, aké riešenia úloh využívate. Ak využijete v rámci riešenia úlohy hrubú silu, pridá sa vám bod do stromu špecializovaného na Moc, ale ak využijete skôr rozum alebo magické schopnosti, tak vaša postava prirodzene nadobudne väčšiu Múdrosť. Rozhodnutia v rozhovoroch navyše prikláňajú postavu k jednému z týchto spomínaných ideálov. Aj putovanie naprieč ríšou je týmito ideálmi ovplyvnené, pretože určuje nákup jednotiek u NPC a má nezanedbateľný vplyv na záverečné vyústenie príbehu.

Po vizuálnej stránke je nové pokračovanie King’s Bounty veľmi diskutabilné. Tých, čo milovali vtipný rozprávkový štýl starších častí King’s Bounty, nový vizuál príliš neohúri. Je síce zrejmé, že celý svet je v jadre navrhnutý premyslene a v dobrom úmysle, ale statickosť postáv a úplná absencia cyklu deň-noc túto uveriteľnosť trocha znižuje. Inak je tamojší svet plný drobných detailov, ako sú záhrady, malé ruiny a rozpadajúce sa sochy. Krásne je spracovaná napríklad magická univerzita, takisto sa mi páčilo aj spracovanie pevnosti banditov a príjemne som sa paradoxne cítil aj v prekliatych močiaroch, kde som trhal bylinky pre druidku a zbieral rozhádzané kosti pre dávno mŕtveho padlého bojovníka. Obyvatelia vedú drobné rozhovory medzi sebou a všade nachádzate workshopy či trhy. Bohužiaľ, v tomto smere si autori odhryzli trochu väčšie sústo a Unreal engine 4 zrejme nie je najvhodnejší na pokus o stvárnenie open-world RPG. Plne nadabované dialógy všetkých postáv spolu s často kurióznymi úlohami totiž nestačia. Katherine sa pri prieskume rozličných zákutí, často zasekávala a fakt, že nedokázala vykročiť ani na maličkú skalku pred sebou, taktiež nepridal na celkovom dojme. Presun zrýchlil kôň, ale u neho mám dojem, ako by bol do hry vložený iba nasilu, aby sa vývojári mohli pochváliť aj možnosťou jazdy na ňom.

Celkové zhodnotenie je tak u mňa v konečnom dôsledku pomerne rozporuplné. Ako veľký fanúšik starších častí, ktoré som všetky dohral do konca a strávil ich prechádzaním stovky hodín, je toto očakávané pokračovanie menším sklamaním. Zvláštny rozprávkový feeling, typický humor a nadhľad sú definitívne preč, a to, že súbojov je minimum, bude zrejme pre niektorých predstavovať studenú sprchu. Výrazný posun smerom k filmovosti a sub-žánru open-world RPG však môžu oceniť noví hráči nepoznačení staršími dielmi a treba uznať, že skúmanie pútavého sveta a riešenie často vtipne spracovaných úloh spojené s veľmi taktickými bojmi, pri ktorých treba skutočne rozmýšľať a taktizovať, patria k výrazným plusom.

Kona je ako väčšina amerických filmov. Začína skvelo, postupne sa dej stáva čoraz predvídateľnejším a nakoniec definitívne stratí dych. Toto je v skratke môj pocit z tohto inak pozoruhodného počinu. Pritom potenciál bol tak obrovský. Zasadenie do 70. rokov minulého storočia, opustená mrazivá krajina kdesi v kanadských horách a starnúci detektív, povolaný, aby vyriešil istý prípad, ktorý však nakoniec skončí vyšetrovaním niečoho úplne iného. Hra už spočiatku zaujme zvláštnou štylizáciou a veľmi mrazivou atmosférou a vôbec jej netrvá dlho, aby vás hodila do hektického riešenia problémov.

Hneď na začiatku sa súkromnému detektívovi Carlovi prihodí autonehoda. Následne musí nájsť úkryt, aby nezmrzol a okamžite je postavený pred problém, ako dať do poriadku auto. V takomto počasí, čo by nikto ani psa nevyhnal, by to bez neho totiž ďalej nešlo. A toto počiatočné skvelé tempo spoločne s atmosférou ďalej dokonca silnie...  Na benzínke vás namiesto predavača uvíta náhodná mŕtvola a absolútne nikde nie je ani živej duše. Následne sa teda rozbehne vyšetrovanie, spoločne s útekom pred vlkmi, ktorí si pomaly berú toto ľudoprázdne územie naspať. Atmosféra dosahuje vrcholu v momente, kedy navštívite prvé rodinne domy, v ktorých sa o osude ich obyvateľov dozvedáte len z ponechaných zápiskov a vo chvíli, kedy objavíte mŕtvolu zamrznutú pri okne. Keby táto úroveň atmosféry a tempo príbehu vydržali, mali by sme z tohto indie počinu prekvapivo takmer kandidáta na hru roka. Bohužiaľ, po tejto skvelej prvej tretine sa tempo upokojí a príbeh sa dokonca začína prepadať do priemernosti.

Určitým ozvláštneným je aj nápad, že vašu súčasnú situáciu komentuje akási starší chlap, ktorý aj občas naznačí, ako by ste mali ďalej postupovať. Keďže drvivú väčšinu hry nepočuť okrem tohto rozprávača nikoho iného, ide o ďalší zaujímavý aspekt, budujúci atmosféru. Neskôr síce narazíte aj na živého človeka, ale konverzácia s ním je veľmi limitovaná a celý čas ste nútení si vystačiť s pomerne prepracovaným zápisníkom, do ktorého sa ukladajú dôležité údaje. Denník zhromažďuje všetky zaujímavé stopy a automaticky nadhodí, kam by ste sta v koži Carla mali vydať ďalej.

Je už trošku pravidlom, že viaceré štúdia sa snažia dostať do svojich počinov aj survival prvky a Kona nie je výnimkou. Detektív Carl preto musí pravidelne hľadať v tomto zimnom počasí zdroje tepla. Čas, strávený v mrazivom prostredí, sa negatívne prejavuje iba na schopnosti bežať a koncentrovať. Takže nejde o nič kritické a tieto prvky sa dajú postupne celkom ignorovať, keďže v každom dome je nejaký krb a aj zápaliek, či dreva je tiež všade dostatok. Pred zimou Carla navyše chráni aj jeho auto, či dokonca v malej miere aj cigarety.

Celé snaženie logicky smeruje k vysvetleniu, čo sa vlastne na tomto území stalo, ale bol by som oveľa radšej, keby sa nevysvetlilo vôbec nič a bol by som ponechaný v neistote. Totiž práve neistota je najväčším tromfom tejto hry a je len škoda, že v závere sa jej tvorcovia tak nešikovne vzdali. Koniec je už takmer paródiou a obrovským sklamaním. Dokonca mám pocit, ako by scenárista skončil v slepej uličke a do konca vložil prvý nápad, čo sa mu objavil v hlave. Kona bola spočiatku plánovaná ako miniséria, až neskôr sa to zmenilo, takže tam niekde môže byť zakopaný pes v tomto nešťastnom a useknutom závere a premrhanom potenciáli. Celé to ešte mohli zachrániť výraznejšie survival prvky, ale ani tie nedokázali vývojári dotiahnuť k spokojnosti. Škoda, lebo tento počin mohol priniesť zážitok, na ktorý by som tak skoro nezabudol.