Neverwinter Nights: Hordes of the Underdark

Je to zvláštny pocit, písať komentár na hru, ktorú som hral niekedy v rokoch 2002/2003, no až teraz som sa odhodlal dohrať jej druhý a posledný datadisk.

Zároveň som mal možnosť porovnať, ako si hru pamätám a ako ju vnímam teraz.

Prvé, čo si všimnete, je grafika: vo svojej dobe pekná, dnes už otrasne zastaralá + na ten malý počet polygónov sa ťažko pozerá (už len v porovnaní s takou dvojkou).

Paradoxne, pri vysokom rozlíšení a ďalekom odzoomovaní kamery je grafika ešte aj dnes uchádzajúca.

Určite však odporúčam hru omodovať a hrať prinajmenšom s HD UI (použité mody vymenované v poslednom spoiler tagu), inak hrozí, že budete na obrazovku škúliť, alebo, ako ja, používať okuliare.

Druhé, čo ma prekvapilo bolo ovládanie: doteraz si pamätám, že tá hra sa ovládala strašne (iritovalo ma otáčanie kamery zakaždým, keď som potreboval kliknúť na loot na zemi, alebo ak postava zaliezla do nejakého rohu, či sa zakliesnila za dverami) A teraz k nej sadnem – a ovládanie mi prišlo úplne intuitívne. Uvedomil som si, že to, čo bolo vtedy novinkou, sa medzičasom ustálilo a podobne hry ovládame aj dnes.

Avšak iná vec, ktorá bola problémová už svojho času, je ňou aj dnes: slabučký príbeh hlavnej kampane. Bol to až Hordes of Underdark, ktorý v tomto smere vynikol.

Príbeh sa tomu z Baldur´s Gate nevyrovná a nečudo, že ľudia, ktorí vtedy očakávali ďalšiu epickú nálož, ostali sklamaní. O tú sa postarala až komunita v mnohých príbehových módoch, z ktorých tie najlepšie hodnotené úplne s prehľadom prevyšujú to, čo v hre samotnej ponúklo Bioware.

argument, že NWN1 je v prvom rade modovací nástroj, až potom hra, je chabý – ak sa niekto rozhodne predávať svoj produkt ako hru, tak k nej budem takto aj pristupovať; obhajovať slabý príbeh tým, že autori sa sústredili najmä na nástroje, je pomýlený – to je ako tvrdiť, že farming simulator je skvelé RPG, predsa len stačí dorobiť mechaniky a je to! A ak by sa niekto spýtal, prečo nie sú teda už súčasťou hry, tak obviniť takýchto hráčov, že veď autori sa vyhrali na systéme farmárčenia, tak čoby akože ešte chceli?

Avšak Hordes of Underdark je posledný a príbehovo najlepší datadisk k pôvodnej hre.

Prekvapivo uzatvára osudy hlavných aj vedľajších postáv Aribeth, Deekin, čím pôsobí ako rámcujúca štruktúra k pôvodnej hre. V stávke je toho veľa a autori sa snažia o epickosť tým, že hrdinovi sa do cesty postavia mnohé bytosti určené pre postavy na vyššom leveli. Až som mal občas pocit, že tvorcovia sa snažia všetky tie všakovaké monštrá napasovať do hry až príliš.

Vedľajšie questy/minipríbehy, tu tvoria zväčša len krátku zastávku a do hlavného príbehu zasahujú len natoľko, nakoľko im určili napr. miesto, ktoré negovalo mágiu vo svojom okolí kvôli artefaktu, ktorý síce človek mohol zobrať, ale tieto negačné účinky stratil, poprípade by sa dali rozviť viac konštrukty a slobodná vôľa na Island of the Maker .

To však neznamená, že nefungujú, rovnako ich postupné odhaľovanie a boje, ktorých je požehnane Bebilith, Lich na ostrove Island of the Maker alebo vodca kultu upírov Vix'thra a jeho filaktérium – ten mi dal zabrať!.

Príbeh, ktorý som vytýkal pôvodnej hre, tu chválim. Je to práve príbeh, kvôli ktorému som pôvodne hru v roku 2003 nedohral - ja som proste chcel byť hrdinom bez bázne a hany, a potupný zvrat a moje následné poslanie do pekiel som vtedy chápal ako ťažkú urážku – aby som si hru po rokoch zahral znova a uznal, že to bol skvelý ťah. A, samozrejme, som si obrazne trieskal hlavu o stôl, keď som zistil, že som pred rokmi hru vzdal pár hodín pred koncom, niekde v City of Lost Souls a jeho okolí – tesne pred Knower of Places

To, čo sa datadisku nie až tak podarilo komunikovať, je cestovanie pláňami – akosi to počas hrania zaniká, a pritom práve toto je prvok epických proporcií, ktorý hráča zaujme, ak sa podá správne viď Planescape: Torment, alebo Zaklínač 3.

Ako hráčovi, ktorý delí moderné RPG na pred Zaklínačom (celou ságou) a po ňom, už repliky a spôsob odpovedí príde prekonaný, no vtedy bol na mieste. Snaha o zvraty, obmenenie prístupu k téme a morálne nejednoznačné riešenia však v hre prítomné sú quest so zrkadlom pre Illithidov, pomôcť či nepomôcť thrallom....

Niektoré postavy a spoločníci mi prišli ako ťažký kopirák z hier predchádzajúcich (napr. Enserric the Sword, alias Lilarcor z BG), poprípade boli otravní (Deekin – aj keď u ňho to bol určite zámer, viď doberanie s Valenom) a ich osobné roviny akési mdlé, nedovyvinuté. Pokojne sa dajú zaškatuľkovať do archetypov, no sú funkčné a v bojoch použiteľné.

A potom sú tu podarené, originálne postavy Sleeping Man, Knower of Places evokujúce Torment.

Hudba mi, a kedysi som s ňou mal ten istý problém, po istom čase liezla na nervy bubnové pochody hrali v datadisku väčšinu času .

Celkovo z hudobného sprievodu NWN1 mám pocit, akoby to boli len prvotné nástrely „alfa - skladby“ a štúdio Jeremymu na tieto surové nedorobky povedali: „Dobre, použi to.“

Veľký rozdiel oproti o pár rokov staršiemu OST k Icewind Dale, alebo v tom istom roku vydanom Morrowinde, poprípade Dungeon Siege, ktorý mi ho najviac pripomínalo K mojim najobľúbenejším patrí Resurrection a Shining Serpent Inn .


Celkovo hra u mňa na hodnotení nič nestratila; niektoré veci zostarli (grafika), iné boli prekonané (príbeh, postavy) a ostatné sa medzičasom stali štandardom (ovládanie). No práve vďaka módom by Neverwinter Nights mohla byť hra, ktorá bude hraná ešte veľmi dlho.

Použité módy:
Enhanced GUI
Alternate Combat
CEP
NWN1CQ a neoficiálny patch 171_4..