Ako veľmi vlažnému fanúšikovi Szapkowskeho diel (v pentalógií som skončil niekde u tretej knihy) mi bola u Zaklínača ukradnutá úcta k predlohám a prakticky som od neho nečakal nič viac než slušné RPG. V tomto ohľade ma nesklamal a moje očakávania splnil dobre. Zaklínač má ale proti mojej predstave ambície vyššie a snaží sa o určitú nadhodnotu, kde však slušne stroskotáva. Nehovorím ani tak o „dospelých aspektoch“ (ako slovník plný kurvamatí a zber erotických kartičiek), ktoré sú až príliš lacnými terčami a bol by som ich ochotný s prevrátenými očami prehliadnuť. Čo mi vážne prekáža je spôsob, akým Zaklínač pracuje s „vyššími témami“ a kladie otázky, ktoré sa ich týkajú.
Začnem trochu všeobecnejšie. Na to, aby nejaké dielo bolo v mojích očiach „dospelým“, musí skutočne klásť morálne dilemy ako dilemy, t.j. opustiť postoje s jasnou odpoveďou a postaviť dané otázky do svetla, kde sa javia problematicky a nejednoznačne. Zaklínač to však nerobí a len prevára učebnicové problémy v akomsi jazierku mainstreamových morálnych predsudkov, ktoré ani raz neopustí. Alternatívny morálny rád je naprosto devalvovaný tak, že je podaný tým najprimitívnejším možným spôsobom (vraždiace monštrum v pancieri ako übermensch? chce to kreatívnejšieho vizionára) a v hlavnej príbehovej línií má Geralt úplne jasno a ani raz nezapochybuje o tom, čo je správne (účel predsa nikdy nemôže svätiť prostriedky, ani keby to mohlo zachrániť ľudstvo pred apokalypsou). O to ironickejšie na mňa pôsobil posledný rozhovor, kde som pociťoval argumentačnú prevahu veľmajstra Jakuba nad Geraltom, anžto proti jeho moralistickým frázam mal argumentáciu aspoň nejakú.
Tam, kde Geralt na výber má, dostáva až... ehm... dve či dokonca tri možnosti (behold the scale!), ktoré sú formulované zväčša tak retardovane, až som bol často prinútený sa zaňho červenať. Najväčším nechceným vtipom sa stala jeho povestná neutralita, ktorá je skoro celý čas len prázdnou frázou omieľanou v rozhovoroch bez akéhokoľvek odrazu v jednaní. Geralt tak pôsobí trochu ako maklér, čo sa všetkých snaží presvedčiť o svojom srdci na ľavom mieste tým, že si pri burze popiskuje internacionálu. To fakt nefunguje.
Všetky filozofické otázky (najvýraznejšou bude asi problém determinizmu a slobodnej vôle, ktorý s mnutím na brade premyslel už nejeden múdrostichtivý teenager) sa formulujú veľmi plytkým, učebnicovým spôsobom a sú namontované do hry príšerne umelo. Nemajú tak v jej kontexte žiaden význam a skôr než zmysluplný motív bohužiaľ pôsobia trochu ako potreba autorov sa pochváliť, že si načítali nejaký stredoškolský úvod do filozofie. Aby som ale kritizoval aj na iných než intelektuálnych frontách, tak na opačnom póli sa ako terč ponúka súbojový systém. Ten občas dokázal baviť, väčšinou však značne frustroval. Ja si k už vyslovenej kritike akurát povzdychnem, že je trochu smutné, ak je popis v beštiári impozantnejší než beštia samotná (čo je tu prípad snáď u každej jednej). Ruku v ruke s tým samozrejme ide neskutočná inflácia, keď človek pomaly začne podozrievať na dne temerských bažín Atlantídu.
Ako som však spomenul na začiatku, musím priznať, že Zaklínač ma napriek všetkým výčitkam celkom bavil a prevažne kritický tón volím hlavne ako protiváhu k obecnej, podľa mňa nezaslúženej adorácií. Nemôžem zabudnúť pochváliť štvrtú kapitolu ako jednoznačný vrchol hry, ktorá má nádhernú atmosféru (keď je svetu skutočne vtisknutý „slovanský ráz“ a aj mytologický rozmer je ako tak autentický), veľmi pekné vedľajšie questy (línia so svadbou je na oveľa menšej ploche emocionálne pôsobivejšia než celý epický hlavný dej) a k tomu postráda akékoľvek frustrujúce lokácie (zdravím bažiny). Okrem toho, keď sa netlačí na pílu, tak dialógy sú napísané čtivo a nie úplne blbo, občas sa načrtnú zaujímavé vedľajšie charaktery (moji favoriti detektív a Kalkstein) a vôbec tá hra má určitý drive. Zaklínača tak v celku považujem za dobré RPG, ktoré som si fakt užil. Tam to ale končí.
Začnem trochu všeobecnejšie. Na to, aby nejaké dielo bolo v mojích očiach „dospelým“, musí skutočne klásť morálne dilemy ako dilemy, t.j. opustiť postoje s jasnou odpoveďou a postaviť dané otázky do svetla, kde sa javia problematicky a nejednoznačne. Zaklínač to však nerobí a len prevára učebnicové problémy v akomsi jazierku mainstreamových morálnych predsudkov, ktoré ani raz neopustí. Alternatívny morálny rád je naprosto devalvovaný tak, že je podaný tým najprimitívnejším možným spôsobom (vraždiace monštrum v pancieri ako übermensch? chce to kreatívnejšieho vizionára) a v hlavnej príbehovej línií má Geralt úplne jasno a ani raz nezapochybuje o tom, čo je správne (účel predsa nikdy nemôže svätiť prostriedky, ani keby to mohlo zachrániť ľudstvo pred apokalypsou). O to ironickejšie na mňa pôsobil posledný rozhovor, kde som pociťoval argumentačnú prevahu veľmajstra Jakuba nad Geraltom, anžto proti jeho moralistickým frázam mal argumentáciu aspoň nejakú.
Tam, kde Geralt na výber má, dostáva až... ehm... dve či dokonca tri možnosti (behold the scale!), ktoré sú formulované zväčša tak retardovane, až som bol často prinútený sa zaňho červenať. Najväčším nechceným vtipom sa stala jeho povestná neutralita, ktorá je skoro celý čas len prázdnou frázou omieľanou v rozhovoroch bez akéhokoľvek odrazu v jednaní. Geralt tak pôsobí trochu ako maklér, čo sa všetkých snaží presvedčiť o svojom srdci na ľavom mieste tým, že si pri burze popiskuje internacionálu. To fakt nefunguje.
Všetky filozofické otázky (najvýraznejšou bude asi problém determinizmu a slobodnej vôle, ktorý s mnutím na brade premyslel už nejeden múdrostichtivý teenager) sa formulujú veľmi plytkým, učebnicovým spôsobom a sú namontované do hry príšerne umelo. Nemajú tak v jej kontexte žiaden význam a skôr než zmysluplný motív bohužiaľ pôsobia trochu ako potreba autorov sa pochváliť, že si načítali nejaký stredoškolský úvod do filozofie. Aby som ale kritizoval aj na iných než intelektuálnych frontách, tak na opačnom póli sa ako terč ponúka súbojový systém. Ten občas dokázal baviť, väčšinou však značne frustroval. Ja si k už vyslovenej kritike akurát povzdychnem, že je trochu smutné, ak je popis v beštiári impozantnejší než beštia samotná (čo je tu prípad snáď u každej jednej). Ruku v ruke s tým samozrejme ide neskutočná inflácia, keď človek pomaly začne podozrievať na dne temerských bažín Atlantídu.
Ako som však spomenul na začiatku, musím priznať, že Zaklínač ma napriek všetkým výčitkam celkom bavil a prevažne kritický tón volím hlavne ako protiváhu k obecnej, podľa mňa nezaslúženej adorácií. Nemôžem zabudnúť pochváliť štvrtú kapitolu ako jednoznačný vrchol hry, ktorá má nádhernú atmosféru (keď je svetu skutočne vtisknutý „slovanský ráz“ a aj mytologický rozmer je ako tak autentický), veľmi pekné vedľajšie questy (línia so svadbou je na oveľa menšej ploche emocionálne pôsobivejšia než celý epický hlavný dej) a k tomu postráda akékoľvek frustrujúce lokácie (zdravím bažiny). Okrem toho, keď sa netlačí na pílu, tak dialógy sú napísané čtivo a nie úplne blbo, občas sa načrtnú zaujímavé vedľajšie charaktery (moji favoriti detektív a Kalkstein) a vôbec tá hra má určitý drive. Zaklínača tak v celku považujem za dobré RPG, ktoré som si fakt užil. Tam to ale končí.
