Všetci poznáme príbehy a príslovia o chodení s krčahom po vodu, až kým sa nerozbije, o dojení kravy, kým je čo dojiť a podobne. AC: Revelations je žiarivým príkladom masovej produkcie určitej značky.Tam, kde druhý diel pôsobil veľmi sviežo, hutne a Brotherhood si stále držal určitú chytlavosť a atraktívne prostredie, je Revelations len akýmsi nepodareným, nezábavným dovetkom.
Prostredie Konštantinopolu/Istanbulu je stále niečím príjemne exotickým pre hráčske publikum, o dosť horšie je na tom však samotný gameplay. AC: Revelations je takmer vernou, ale nepodarenou kópiou Assassin's Creed: Brotherhood. Má kupovanie budov, hľadanie blbostí, posiela hráča postupne niečo zbierať a cech rozvíja len tabuľkovou formou, rovnaký štýl akčných pasáží, od naháňania, po utekanie, plíženie. No všetko to je akési mdlé a obohraté, čo značí, že množstvo herných prvkov potrebuje určité zaobalenie, lebo sami o sebe nemajú dostatočnú hĺbku a chytlavosť, aby dokázali prekonať stereotyp. Túto demotiváciu a pocit prejedenosti výrazne podporuje aj veľmi útržkovito a až chaoticky podávaný príbeh s veľmi nepodarenou naráciou a i na pomery áčkových hier absurdne nelogickým a žiaľ beznádejne účelovým scenárom.
To, čo autori predkladajú ako novinky, sú buď kozmetické zmeny, ktoré nenájdu v praxi žiadne využitie, pretože sú zbytočne prekombinované (výroba bômb) a nie veľmi efektívne. Alebo niečo, čo hráča absolútne nebaví robiť, ba až ho to otravuje a po prvom raze to už nechce ani vidieť (obrana gildovnej budovy pred nájazdom templárov alebo veľmi chabá, nevtipná a nezáživná snaha o Portal za Desmonda). Proklamované pasáže za Altaira by tiež mali nejakú pridanú hodnotu len v prípade, že by nešlo o pár cca 5-minutových pasáží bez výraznejšieho zapojenia hráča. Hráč totiž v týchto pasážach buď len pochoduje z bodu A do bodu B alebo pochoduje z bodu B do bodu A, pričom po ceste dáva nepriateľov na jednu ranu alebo rovno hromadne.
A odhalenia? Nedajte sa oklamať slovom Revelations v názve, pretože Ubisoft nechajú hráča dozvedieť sa len to takmer nič, ktoré by ho malo navnadiť na trojku...
Prostredie Konštantinopolu/Istanbulu je stále niečím príjemne exotickým pre hráčske publikum, o dosť horšie je na tom však samotný gameplay. AC: Revelations je takmer vernou, ale nepodarenou kópiou Assassin's Creed: Brotherhood. Má kupovanie budov, hľadanie blbostí, posiela hráča postupne niečo zbierať a cech rozvíja len tabuľkovou formou, rovnaký štýl akčných pasáží, od naháňania, po utekanie, plíženie. No všetko to je akési mdlé a obohraté, čo značí, že množstvo herných prvkov potrebuje určité zaobalenie, lebo sami o sebe nemajú dostatočnú hĺbku a chytlavosť, aby dokázali prekonať stereotyp. Túto demotiváciu a pocit prejedenosti výrazne podporuje aj veľmi útržkovito a až chaoticky podávaný príbeh s veľmi nepodarenou naráciou a i na pomery áčkových hier absurdne nelogickým a žiaľ beznádejne účelovým scenárom.
To, čo autori predkladajú ako novinky, sú buď kozmetické zmeny, ktoré nenájdu v praxi žiadne využitie, pretože sú zbytočne prekombinované (výroba bômb) a nie veľmi efektívne. Alebo niečo, čo hráča absolútne nebaví robiť, ba až ho to otravuje a po prvom raze to už nechce ani vidieť (obrana gildovnej budovy pred nájazdom templárov alebo veľmi chabá, nevtipná a nezáživná snaha o Portal za Desmonda). Proklamované pasáže za Altaira by tiež mali nejakú pridanú hodnotu len v prípade, že by nešlo o pár cca 5-minutových pasáží bez výraznejšieho zapojenia hráča. Hráč totiž v týchto pasážach buď len pochoduje z bodu A do bodu B alebo pochoduje z bodu B do bodu A, pričom po ceste dáva nepriateľov na jednu ranu alebo rovno hromadne.
A odhalenia? Nedajte sa oklamať slovom Revelations v názve, pretože Ubisoft nechajú hráča dozvedieť sa len to takmer nič, ktoré by ho malo navnadiť na trojku...
Pro: prostredie Istanbulu, Altairovych pár minút slávy
Proti: otrepaný koncept s veľmi zlým príbehom a minimálnymi novinkami, ktoré navyše nie sú zábavné