Tak si sedím vo vlaku idúcom do postapokalyptického mesta City 17. Bezradne sa pozerám vôkol seba. Pravdepodobne som po katatonickom šoku, pretože zo seba nedokážem vydať ani len jedno jediné slovo.
Vystupujeme, obklopia ma úžasné exteriéry bezútešného mesta, kde sa snúbia prvky hi-tech so strohými kubistickými tvarmi socialistického realizmu východného bloku (predlohou City 17 bol srbský Belehrad, vrátane budovy Parlamentu...).
Stretávam pár dobrých známych, už začínam tušiť, že je predo mnou niečo veľké. Stiesňujúca atmosféra všade navôkol, pocit absolútnej neslobody a útlaku, všade kontroly a kamery ako v orwellovskej budúcnosti.
Predieram sa cez kanály, konečne mám aj niečo v ruke, bez zbrane by moja životnosť v tomto krajne nepriateľskom a odpornými bytosťami zamorenom prostredí nebola dlhá. Stretol som sa s úžasnou ženou Alyx (ktorej obdobu len márne hľadám v reálnom, nevirtuálnom svete...), tá mi neschádza z mysle...
Likvidujem obyvateľov tohto nepríjemného herného sveta, ich výzor mi naháňa zimomriavky. Preveziem sa na vznášadle až do Ravenholmu, kam už nikto nechodí. Veľmi rýchlo zistím, prečo. Medzičasom sa zotmelo, hra si šlape v reálnom čase. Prečo práve v noci musím byť na takom hrôzostrašnom mieste? Brrrr...
Ravenholm je za nami, pred nami však divoká jazda po Highway 17. Hmyz rasy Antlion ma prenasleduje a privádza ma do zúfalstva. Pár akrobatických kúskov, pokocháme sa krajinkou a piesočnatými plážami... tie však vystriedajú klaustrofobické priestory väznice Nova Prospekt. Na denné svetlo sa dostávame s mojou Alyx (Bože, prečo len jej nepoviem aspoň jedno slovo...) a stávam sa rešpektovaným vodcom hnutia odboja. V strmhlavých akčných pasážach sa prestrieľame cez celé mesto až k víťazstvu vo futuristickej Citadele. Zbohom, nadvláda Combine... dokázali sme to. Hoci nás to stálo nemálo utrpenia, krvi a sĺz...