Po odohraní nespočtu multiplayerových bitiek som sa rozhodol zastrieľať si zase v niečom offline (a kde nech už hrám akokoľvek blbo, nie som stále na zemi). A voľba padla práve na Enemy Front, keďže ide o FPS a je situovaná do dnes nie už tak často vídaného WW2 prostredia.
Hra bola v niektorých recenziách kritizovaná, mimo tej hromady chýb technického rázu, za lacnú hru na emócie. Poviem len toľko, že mne to nejako extra vtieravé neprišlo, dokonca mi to pomohlo lepšie sa vcítiť do úlohy partizána a nebohú Varšavu som bránil s ešte väčšou vervou ako obvykle.
Náš príbeh začína príhovorom hlavného hrdinu, vojnového korešpondenta, ktorý pomáha poľskému odporu a chvíľu na to sa rozbieha prvá akcia. Už krátko po začiatku som si všimol, že autori ma nenútia ísť na všetko násilnou cestou a že nepriateľov môžem aj nenápadne obísť. Ale nebol by som to ja, aby som nepozabíjal všetko živé v dosahu. Občas som sa aj snažil o stealth, ale skoro vo všetkých prípadoch to dopadlo totálnym masakrom, za ktorý by sa nehanbili ani John Rambo s Johnom Matrixom dohromady. Jedinou výnimkou bola jedna z posledných misii (sabotáž rakety V2), ktorú som až na pár menších alarmov dokončil potichu celú. spoiler
Hra obsahuje 2 druhy misií. Tie, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti (vo Varšave) majú podobu klasických lineárnych misií známych z Call of Duty a jemu podobných hier. Teda hráč postupuje zväčša v spoločnosti NPC postáv a za ich pomoci likviduje nepriateľských vojakov. Nesmú chýbať ani tradične obľúbené obranné pasáže, kde náš hlavný protagonista stojí, prípadne pobehuje za barikádou a likviduje všetko čo sa pohne.
A potom tu máme misie, kde hlavný hrdina spomína na časy minulé, kedy pomáhal odbojovým skupinám v iných krajinách. Na rad prídu takmer všetky známe európske lokality ako Francúzsko, Nemecko alebo moje obľúbené Nórsko. Tie sú už o niečo menej lineárne a hráč, za predpokladu, že chcete, môžete ich prejsť celé potichu. Niečo ako Far Cry 3, ale s horšou a nie vždy fungujúcou AI. Ako som už spomínal na úvod, ja som to neurobil, takže to nemôžem celkom úplne potvrdiť. A nie, že by som bol až taký lačný po krvi, ale správanie enemákov som nevedel presne odhadnúť. Niekedy ma nevideli, aj keď som stál v bezprostrednej blízkosti. Inokedy ma zbadali z druhého konca mapy. A to nehovorím o tom, že za stealth ani plnenie vedľajších misií nedostanete absolútne žiadnu odmenu a tým pádom k obozretnejšiemu postupu a dôslednému hraniu ani nie ste motivovaný. To je asi najväčší zádrhel inak zábavnej hry. Samozrejme sa to neobišlo ani bez klasických chýb ako prelínanie textúr, ale s tým už pri hrách od CITY Interactive, pardon, CI Games akosi počítam dopredu.
Samotná akcia, pretože o to tu hlavne ide, je ale spracovaná dobre. Neviem či je to zásluhou CryEnginu alebo samotných autorov, ale zabíjanie nacistov ma náramne bavilo. Chvíľami som si pridadal ako v starých dieloch Call of Duty alebo Medal of Honor, ktorými sa tvorcovia evidentne inšpirovali. Prostredia sú celkom rozmanité a zablúdiť je prakticky nemožné, takže všetko pekne odsýpa skoro ako vo vyššie spomínaných tituloch.
Trocha ma ale sklamal arzenál, ktorý mi príde chudobný aj na pomery WW2 hier a dúfal som, že si ohmatám trocha viac zbraní. Takto som drvivú väčšinu hry odohral so starou známou MP40 v rukách a na pleci som mal pre každý prípad zavesenú ostreľovačku (a že tých prípadov bolo). Je to škoda, pretože kúsky ako PPSh alebo MP44 boli spracované pekne a bola radosť z nich strieľať, len sa mi ich nepodarilo nájsť tak často ako by som chcel. No čo, vojna je už raz taká.
Aby som to celé zhrnul, Enemy Front nie je dokonalou ani objavnou hrou. Na to obsahuje dosť chýb a neprináša nič čo by ste už nevideli v iných hrách. Ale ak sa nad tieto nedostatky prenesiete, dostane sa vám do rúk hra, ktorá aj keď má svoje muchy, zabaví. Ja som sa pri jej hraní bavil viac než dosť. A o tom by hranie malo byť. Alebo nie?
Hra bola v niektorých recenziách kritizovaná, mimo tej hromady chýb technického rázu, za lacnú hru na emócie. Poviem len toľko, že mne to nejako extra vtieravé neprišlo, dokonca mi to pomohlo lepšie sa vcítiť do úlohy partizána a nebohú Varšavu som bránil s ešte väčšou vervou ako obvykle.
Náš príbeh začína príhovorom hlavného hrdinu, vojnového korešpondenta, ktorý pomáha poľskému odporu a chvíľu na to sa rozbieha prvá akcia. Už krátko po začiatku som si všimol, že autori ma nenútia ísť na všetko násilnou cestou a že nepriateľov môžem aj nenápadne obísť. Ale nebol by som to ja, aby som nepozabíjal všetko živé v dosahu. Občas som sa aj snažil o stealth, ale skoro vo všetkých prípadoch to dopadlo totálnym masakrom, za ktorý by sa nehanbili ani John Rambo s Johnom Matrixom dohromady. Jedinou výnimkou bola jedna z posledných misii (sabotáž rakety V2), ktorú som až na pár menších alarmov dokončil potichu celú. spoiler
Hra obsahuje 2 druhy misií. Tie, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti (vo Varšave) majú podobu klasických lineárnych misií známych z Call of Duty a jemu podobných hier. Teda hráč postupuje zväčša v spoločnosti NPC postáv a za ich pomoci likviduje nepriateľských vojakov. Nesmú chýbať ani tradične obľúbené obranné pasáže, kde náš hlavný protagonista stojí, prípadne pobehuje za barikádou a likviduje všetko čo sa pohne.
A potom tu máme misie, kde hlavný hrdina spomína na časy minulé, kedy pomáhal odbojovým skupinám v iných krajinách. Na rad prídu takmer všetky známe európske lokality ako Francúzsko, Nemecko alebo moje obľúbené Nórsko. Tie sú už o niečo menej lineárne a hráč, za predpokladu, že chcete, môžete ich prejsť celé potichu. Niečo ako Far Cry 3, ale s horšou a nie vždy fungujúcou AI. Ako som už spomínal na úvod, ja som to neurobil, takže to nemôžem celkom úplne potvrdiť. A nie, že by som bol až taký lačný po krvi, ale správanie enemákov som nevedel presne odhadnúť. Niekedy ma nevideli, aj keď som stál v bezprostrednej blízkosti. Inokedy ma zbadali z druhého konca mapy. A to nehovorím o tom, že za stealth ani plnenie vedľajších misií nedostanete absolútne žiadnu odmenu a tým pádom k obozretnejšiemu postupu a dôslednému hraniu ani nie ste motivovaný. To je asi najväčší zádrhel inak zábavnej hry. Samozrejme sa to neobišlo ani bez klasických chýb ako prelínanie textúr, ale s tým už pri hrách od CITY Interactive, pardon, CI Games akosi počítam dopredu.
Samotná akcia, pretože o to tu hlavne ide, je ale spracovaná dobre. Neviem či je to zásluhou CryEnginu alebo samotných autorov, ale zabíjanie nacistov ma náramne bavilo. Chvíľami som si pridadal ako v starých dieloch Call of Duty alebo Medal of Honor, ktorými sa tvorcovia evidentne inšpirovali. Prostredia sú celkom rozmanité a zablúdiť je prakticky nemožné, takže všetko pekne odsýpa skoro ako vo vyššie spomínaných tituloch.
Trocha ma ale sklamal arzenál, ktorý mi príde chudobný aj na pomery WW2 hier a dúfal som, že si ohmatám trocha viac zbraní. Takto som drvivú väčšinu hry odohral so starou známou MP40 v rukách a na pleci som mal pre každý prípad zavesenú ostreľovačku (a že tých prípadov bolo). Je to škoda, pretože kúsky ako PPSh alebo MP44 boli spracované pekne a bola radosť z nich strieľať, len sa mi ich nepodarilo nájsť tak často ako by som chcel. No čo, vojna je už raz taká.
Aby som to celé zhrnul, Enemy Front nie je dokonalou ani objavnou hrou. Na to obsahuje dosť chýb a neprináša nič čo by ste už nevideli v iných hrách. Ale ak sa nad tieto nedostatky prenesiete, dostane sa vám do rúk hra, ktorá aj keď má svoje muchy, zabaví. Ja som sa pri jej hraní bavil viac než dosť. A o tom by hranie malo byť. Alebo nie?
Pro: radosť z akcie, variabilné prostredie, možnosť voľby postupu
Proti: menší výber zbraní, bugy, slabšia AI