Posledné zbytky ľudstva po tretej svetovej vojne prežívajúce v podzemí, koho by tento futuristický scenár nezaujal? Atmosféra podzemných útočíšť v tuneloch a priestoroch moskovského metra, dopĺňaná neveselou ambient hudbou, mala väčšinou tú správnu, vytúžene depresívnu atmosféru.
Krásy ruín mesta na povrchu mali tiež svoje čaro, ale nedokázal som si ich ani zďaleka vychutnať tak ako vo Falloute, a to najmä preto, že na povrchu je vzduch nedýchateľný a moja plynová maska sa stále zaparovala a praskala pod ranami nacistických guliek a pazúrov démonov. Deravá maska znamená smrť, nepomôže ani cheat na nesmrteľnosť. Krásy zničeného mesta som si nedokázal vychutnať taktiež ani preto, lebo svet nie je otvorený, hráč má vždy len jednu cestu a jeden cieľ, možnosť voľby spočíva len v tom, akou zbraňou nepriateľa zlikvidujete, hoci viaceré levely sa dajú prejsť aj bez použitia násilia, ale túto možnosť som nevyužíval. Načo chodiť po špičkách?
Prebojovávať sa cez banditov a iných ľudských nepriateľov ma bavilo viac ako väčšina súbojov s mutantmi, ktoré útočili skupinovo a bez rozmyslu a bola z toho obyčajná strieľačka. Síce, politické ideológie (náckov a komunistov) by som osobne do tejto hry vôbec nemiešal (hoci nevylučujem, že hlupáci by aj v realite si za nimi stáli a bojovali za ne ešte aj vtedy, keď to už je dávno zbytočné), nahradil by som ich nejakými „gangami“. Temní boli naozaj bizarné humanoidné bytosti, kedysi ľudia, ktorí vďaka radiácii akosi zmenili rysy. Nie je mi ale jasné, aký (príbuzenský) vzťah mali s ostatnými zmutovanými druhmi, ktoré očividne nemali najmenší záujem o nadväzovanie „mierumilovného kontaktu“ s ľuďmi, knihu som nečítal.
Absencia vedľajších úloh a voľnosti pohybu je mínusom hry, naopak realistickosť dopĺňa napríklad aj to, že môžem mať pri sebe naraz iba dve väčšie zbrane. Moje top zbrane: Revolver s pažbou, optikou a tlumičem, VSV s optikou, Abzats (Automatická brokovnice). Všetky 3 sa dajú zohnať najskôr asi až v Zbrojnici (kapitola 3), kde sa dá kúpiť aj zbroj („těžký oblek“), avšak dosť veľký problém je so zháňaním nábojov, za ktoré sa veci kupujú, takže ja som si zbroj dovoliť nemohol a v neskoršej fáze hry sa to odrazilo na tom, že som si musel znížiť obtiažnosť.
Po necelých desiatich hodinách hrania čistého času (keď nepočítam loady) sa ocitnete v závere, ktorý má len jeden scenár, teda aspoň v prípade, že počas hry nenazbierate dostatočný počet morálnych bodov, na ktoré vás ale nikto v hre nikdy neupozorní a vy si ani nikde v menu nemôžete kontrolovať stav.
Pravdupovediac, chýbal mi nejaký veľkolepejší koniec. Tri rakety hore-dole by v skutočnosti veľa nevyriešili. A čo ľudia? Mali by mať právo na druhú šancu? „Už jednou jsme Zemi spálili. A teď byl oheň v mých rukách... a já měl jít dál.“
Krásy ruín mesta na povrchu mali tiež svoje čaro, ale nedokázal som si ich ani zďaleka vychutnať tak ako vo Falloute, a to najmä preto, že na povrchu je vzduch nedýchateľný a moja plynová maska sa stále zaparovala a praskala pod ranami nacistických guliek a pazúrov démonov. Deravá maska znamená smrť, nepomôže ani cheat na nesmrteľnosť. Krásy zničeného mesta som si nedokázal vychutnať taktiež ani preto, lebo svet nie je otvorený, hráč má vždy len jednu cestu a jeden cieľ, možnosť voľby spočíva len v tom, akou zbraňou nepriateľa zlikvidujete, hoci viaceré levely sa dajú prejsť aj bez použitia násilia, ale túto možnosť som nevyužíval. Načo chodiť po špičkách?
Prebojovávať sa cez banditov a iných ľudských nepriateľov ma bavilo viac ako väčšina súbojov s mutantmi, ktoré útočili skupinovo a bez rozmyslu a bola z toho obyčajná strieľačka. Síce, politické ideológie (náckov a komunistov) by som osobne do tejto hry vôbec nemiešal (hoci nevylučujem, že hlupáci by aj v realite si za nimi stáli a bojovali za ne ešte aj vtedy, keď to už je dávno zbytočné), nahradil by som ich nejakými „gangami“. Temní boli naozaj bizarné humanoidné bytosti, kedysi ľudia, ktorí vďaka radiácii akosi zmenili rysy. Nie je mi ale jasné, aký (príbuzenský) vzťah mali s ostatnými zmutovanými druhmi, ktoré očividne nemali najmenší záujem o nadväzovanie „mierumilovného kontaktu“ s ľuďmi, knihu som nečítal.
Absencia vedľajších úloh a voľnosti pohybu je mínusom hry, naopak realistickosť dopĺňa napríklad aj to, že môžem mať pri sebe naraz iba dve väčšie zbrane. Moje top zbrane: Revolver s pažbou, optikou a tlumičem, VSV s optikou, Abzats (Automatická brokovnice). Všetky 3 sa dajú zohnať najskôr asi až v Zbrojnici (kapitola 3), kde sa dá kúpiť aj zbroj („těžký oblek“), avšak dosť veľký problém je so zháňaním nábojov, za ktoré sa veci kupujú, takže ja som si zbroj dovoliť nemohol a v neskoršej fáze hry sa to odrazilo na tom, že som si musel znížiť obtiažnosť.
Po necelých desiatich hodinách hrania čistého času (keď nepočítam loady) sa ocitnete v závere, ktorý má len jeden scenár, teda aspoň v prípade, že počas hry nenazbierate dostatočný počet morálnych bodov, na ktoré vás ale nikto v hre nikdy neupozorní a vy si ani nikde v menu nemôžete kontrolovať stav.
Pravdupovediac, chýbal mi nejaký veľkolepejší koniec. Tri rakety hore-dole by v skutočnosti veľa nevyriešili. A čo ľudia? Mali by mať právo na druhú šancu? „Už jednou jsme Zemi spálili. A teď byl oheň v mých rukách... a já měl jít dál.“
Dead Island Riptide
Pro: temnota, postapokalypsa
Proti: bugy (robím si srandu, ľudia o akých bugoch to hovoríte? ja som nezaregistroval jediný)