V akej zaujímavej dobe to žijeme, keď vychádzajú remastery hier, ktoré sú len rok staré? Dark Souls II. Scholar of the First Sin, je vlastne remaster hry Dark Souls II. prioritne určený pre konzole Xbox One a PS4. Bol síce vydaný aj pre PC, ale len pre DirectX 11 kompatibilné systémy. Práve preto na prvý pohľad sa príliš nelíši od pôvodnej hry, s výnimkou toho, že obsahuje aj vloženú celú DLC trilógiu a zopár nových NPC.

Minimálny rozdiel je aj v grafickom vzhľade, zmena pridaním DX11 efektov je takmer nepostrehnuteľná a sľubované zmeny zvukov je to posledné, čo hráča u takejto hry zaujíma...
Rozdiel si teda všimnú hlavne hráči pôvodného Dark Souls II. Napriek tomu, že v rámci takejto rozsiahlej hry sa zmeny a úpravy takmer stratili, priniesli pomerne veľký dopad na samotnú hrateľnosť. Novo pridaný NPC invader Forlorn sa mi napríklad zjavil vždy vtedy, kedy som ho najmenej potreboval a často môj už vyhraný boj s nepriateľmi svojim nečakaným zjaveným priviedol do trpkej porážky... Aj už len taký rozšírený popis položiek a zbraní je u Dark Souls takmer požehnaním. Táto hra vám nedá informácie zadarmo, práve naopak... skrýva ich a tají ako ruský špión a príbeh si musíte doštudovať a dokonca až domyslieť. Takže v tomto som bol vďačný doslova za každé slovo navyše...:) Z iných zmien ešte možno spomeniem napríklad zvýšený účinok hrdzavej mince (pre šťastie), či pomerne masívne úpravy online hrania.

Tvorcovia sa rozhodli v tejto rozšírenej edícii využiť veľmi zaujímavú postavu s pôvodného Dark Souls II, teda Aldiu, ktorého vtipne premenovali na "učenca prvého (prvotného?) hriechu". Aldia bol starší brat kráľa Vendricka a pomáhal svojmu bratovi v založení kráľovstva Drangleic. Býval však vo vlastnom sídle a na samote vo svojom panstve hľadal tajomstvo života. V jednej v najvydarenejších lokácií celej hry, teda vo svojej pevnosti, skúmal uväznené príšery a nemŕtvych, aby cez nich našiel kľúč k tajomstvám duše a života. Časom s toho ale zošalel úplne a začal vykonávať hrozné experimenty nielen na príšerách ale ja na zajatých ľuďoch... V hre sa zjavuje na vybraných miestach, ale nie ako nepriateľ, ale aby vo forme akejsi obrovskej zuhoľnatelnej ľudskej hlavy a veľkých konárov v plameňoch predniesol vždy zopár viet.

Dark Souls II Scholar of the First Sin je stále hra, kde sa nemusíte špecializovať na žiadne povolanie, ale pokojne môžete nepriateľa rozsekávať obrovskou sekerou v jednej ruke a smažiť ohnivými guľami v druhej, ale myslím že zážitok je vždy lepší, keď sa predsa len špecializujete... Drvivá väčšina hráčov začína asi hrať za rytiera, predsa len kombinácia štítu, ktorý odráža 100% poškodenia a mohutnej zbroje dáva istý pocit bezpečia, aj ja som za takúto postavu prvýkrát dohral túto hru. Keď som však druhýkrát začal hrať za prísne špecializovaného mága/pyromancera, kde som mal v ruke len katalyzátor s kúzlami alebo pyromancerskú rukavicu vrhajúcu oheň, hneď som zistil, aký rozdiel v hraní ma čaká... Bossovia, ktorý mi robili problém vďaka mojej ťažkopádnosti v ťažkej zbroji, boli usmažení a ustrieľaní kúzlami bez problémov na prvý pokus (týka sa to všetkých nepriateľov v hrade Drangleic aj s jeho minibossmi a bossom.) ale zase taký konský povoz v lokácii Undead Purgatory som nedal čisto s kúzlami skoro ani na 10 pokus... a musel som sa vrátiť až pred koncom hry so superpostavou, kedy som už po ceste nemal skoro žiadneho nepriateľa...:)

Čo dodať na záver? Táto reedícia Dark Souls II., nepriniesla žiadny zázrak, stále sa nechytá na oveľa lepšie dizajnovo urobený, takmer geniálny Dark Souls 1 a pridaní obyčajní nepriatelia (hlavne pridané väčšie množstvo rytierov v Iron Keepe) slabšiu atmosféru nevylepšujú, skôr naopak... Na žiadne DLC sa ani nesiahlo, tie sú úplne bez zmeny, hoci tam to občas škrípalo najviac... viz moja recenzia jedného z nich... Viem však, že samotné jadro hry sa nejakým patchom zmeniť už nemohlo, atmosféra je už taká, aká je, ale samotné vydanie tejto reedície považujem za dobrý nápad a moje tri rozohrané postavy a pomaly už stovky hodín nahraných v tejto hre hovoria za všetko...