Na hru s názvom Half Life som na rôznych fórach narážal často. Veľa ľudí ju spomínalo, odkazovalo na ňu a to aj napriek tomu, že je už z roku 1998. Nikto s mojich kamošov ju nehral, každý skôr poznal jej odnož s názvom Counterstrike a taktiež nikto z nich nebol ochotný sa do nej pustiť hlavne s dôvodu slabučkých textúr a kostrbatej grafiky. Keďže ja som s iného cesta a skôr ma oslovujú staršie hry a na ešte slabšiu grafiku som s hrania napr. Might and Magic III zvyknutý, rozhodol som sa konečne zistiť, čo je vlastne na tejto hre také kultové a výnimočné.... V neposlednom rade mi k tomu dopomohla aj DH a herná výzva 2016, kde som si ju vybral ako prvotinu štúdia Valve, ktoré je teraz skôr známe ako majiteľ služby Steam.

Čím teda mohol zaujať legendárne Half Life takého mladého hráča ako som ja?

O hre som si naštudoval pred samotným hraním toho dosť, tak ako to mám vo zvyku. Vedel som s dobových recenzií, že unikátnym je najmä začiatok, kde sa dlhé minúty nebojuje a kde hlavný hrdina Gordon Freeman len pomaly prichádza do práce, trošku vykecáva (asi aby hráči nasali atmosféru komplexu) a pripravuje sa na prevedenie rutinného experimentu. Musel som sa pousmiať, keď som čakal, že ktovie aké výpočty bude musieť robiť alebo čo, ale jeho jedinou úlohou bolo zatlačiť nejaký vozík na určené miesto... :) To by som zvládol aj ja, a to len teraz končím základnú školu...
Ale tento "pokojný" začiatok už nie je ničím výnimočným, je už skoro v každej druhej hre, ale aspoň som zistil, kde sa všetci inšpirovali...:) Čo bolo pre mňa veľmi osviežujúce oproti dnešným hrám, bola akási "čistá hrateľnosť". Teda že tu neboli žiadne dlhé "vykecávačky" (ktoré aj tak skoro každý odklikáva) žiaden nudné renderované videá, ktoré len často zdržujú a spomaľujú tempo hry. Tu také nič nebolo... Od chvíle, keď sa v testovacej miestnosti ozve výbuch a všade prská elektrika a s vedcov sú už zväčša už len ležiace (alebo aj občas chodiace) mŕtvoly, začína ničím neprerušovaná herná jazda, kde sa v krásne vyváženom pomere strieda akcia s hádankami, či klaustrofobické preliezanie vetracích šachiet s jazdou na vláčiku. Prestrelky s mimozemskými príšerkami striedajú prestrelky s vojakmi a také slávne páčidlo, ktoré v iných hrách by ste už po získaní samopalu už nikdy nepoužili, zostáva do konca stále najlepšou zbraňou proti maličkým headcrabom... a tak som pochopil, čo je také kultové nielen na tejto hre, ale ja na takom páčidle, prečo je Half Life pre mnohých takou modlou.

Teraz k výhradám, s ktorými som sa často stretával na fórach... Budem teraz taký advokát Half Lifu...
Dočítal som sa, ako viacerí tvrdia, že je čiastočnou vykrádačkou System Shocku 1, ten som však nikdy nehral, ale viem že obsahuje RPG prvky, takže ho považujem za iný žáner, takže toto mi nemohlo vôbec vadiť.
Veľkú kritiku v recenziách vždy zožali úrovne na Xene. Bál som sa ich preto ako čert kríža, ale na moje prekvapenie, neboli vôbec také zlé... Prešiel som ich bez väčších problémov, skákanie na plošinkách ale bola určite riadna zmena oproti dlhým hodinám strávených v uzavretých chodbách a vetracích šachtách. Síce dokážem tieto výhrady plne pochopiť, ale pre mňa fakt bol Xen viac-menej príjemné osvieženie... Záverečný boj s bossom Xenu bol trochu frustrujúci, tie je ho teleporty mi šli riadne na nervy ale veľký zákys nepriniesol ani tento súboj... Hmm, celkovo som celý Half Life prešiel za 14 hodín (tak mi ukazuje Steam), hral na strednej obtiažnosti Normal a do návodu pozrel len párkrát kvôli Xenu. Čakal som na prvýkrát dlhší hrací čas, asi som už zvyknutý na dizajnérske a programátorské finty v iných, novších hrách, ktoré tvorcovia od Half Life odpozerali a tak som takmer vždy vedel, s čím si mám ako poradiť. Takmer okamžite som sa potom pustil do datadiskov Opposing Force a Blue Shift, ktoré som zvládol takmer na jediný záťah za pár hodín, ale to už do tohto komentára nepatrí...

Na záver ešte odporúčam výborný mód, ktorý do pôvodného Half Life pridá titulky rozhovorov, (ktoré tam inak programátori nedali) a ktorý je aj vo verzii, ktorá obsahuje aj vydarenú češtinu...