Keby som mal Grida označiť jedným slovom, určite by to bolo „ultimátna závodná arkáda“. No dobre, nebolo to jedno slovo, ale je to pravda, a to sa počíta.
Cestu k nemu som si hľadal pomerne dlho. Zo všetkých strán som počúval len slová chvály, ale keď som sa doňho pred pár rokmi pustil, nejako ma nechytil. Veď ako by aj mohol, po náloží všetkých tých Need for Speedov a FlatOutov ma „pomalšia“ a „realistickejšia“ okruhová hra nemohla osloviť.
Ale našťastie, na Vianoce 2016, rozdával jeden nemenovaný internetový obchod (no dobre, bol to slávny Humble Store) zadarmo kľúče od Grida, čo som si vysvetlil ako znamenie, že tentokrát by to mohlo vyjsť. A tak som teda uprostred vianočných sviatkov nastúpil do „závoďáku“, zapol pásy, nasadil prilbu (a bohviečoešte tí pretekári nosia) a vyrazil na cestu lemovanú mnohokrát napätými, ale vždy zábavnými okamihmi.
Alfou a omegou závodnej hry je jazdný model. A taký parádny jazdný model ako má Grid som už dávno, alebo skôr vôbec, nevidel. Viem že je to otrepané spojenie, ale toto je presne ten ideálny pomer medzi simulátorom a arkádou. Na jednej strane cítite, že autá majú svoju váhu a zotrvačnosť a nenapadne vás rezať pravouhlú zákrutu v 200 km/h. Na druhej strane si môžete dovoliť rôzne skopičiny, za ktoré by vás pravoverné simulácie odmenili hodinami alebo intímnym kontaktom so zvodidlami.
Je síce pravda, že som hral so zapnutou kontrolu trakcie aj stability (pretože bez nich by som to asi nedal), ale aj tak som si každý jeden kilometer náležite užíval. Či už to boli európske, japonské alebo americké trate, všade to bola radosť jazdiť.
Keď som už načrtol tie trate, síce ich nebolo nejako extrémne veľa, nemám k nim mnoho výhrad.
Najviac som si užíval americké trate, pretože tie obsahovali od každého trochu. V Amerike sa jazdilo hlavne na mestských okruhoch, kde nebola núdza o stiesnené priestory a zradné zákruty, čo mi, ako som zistil, vyhovuje. Asi sa mi vybavovali spomienky na staré dobré „Nýdy“.
Ku Amerike sa viaže aj jeden nezabudnuteľný závod, ktorý sa mi vryl do pamäti. Odohralo sa to v mojom (iba herne) obľúbenom Detroite a jazdilo sa na F3000. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa tieto superrýchle stroje správajú v prostredí, na ktoré nie sú stavané, teda veľmi úzka trať s hromadou ostrých a točivých zákrut. A že bolo na čo pozerať. V každej zákrute sa išlo doslova plech na plech a po celej trati som nachádzal odpadnuté súčiastky z vozidiel súperov, dokonca aj ja som prišiel do cieľa síce prvý, zato poriadne „učesaný“.
Potom tu máme Japonsko, kde boli parádne krátke a intenzívne okruhy, ale hlavne horská trať Mount Haruna, ktorá mi pripomenula výborný NFS Carbon. A taktiež Otukama Grand Circuit s tou zradnou odbočkou vedúcou cez hory, to bolo celkom milé prekvapenie.
A na záver ešte európske trate, ktoré sa mi páčili najmenej, pretože to boli klasické, o niečo menej zaujívavé, okruhy. Aby to nevyznelo úplne negatívne, s formulami a prototypmi, ktoré to vedeli vytiahnuť až ku 400 km/h to bola predsa len sranda preveliká. So sériovými vozmi sa mi ale jazdilo lepšie v predchádzajúcich dvoch regiónoch.
Závodná hra potrebuje aj poriadne autá, tu ich opäť nenájdete také závratné množstvá ako u konkurencie, napriek tomu to nevadí, pretože sú pekne vymodelované a v každej kategórií som si našiel to svoje.
Disciplíny sú vskutku klasické, teda hlavne okruhy, ale aby sa to tak rýchlo nezunovalo, z času na čas sa objavia aj mnou nie veľmi obľúbené drifty. Keďže ich nebolo veľa a neboli ani zložité, absolvoval som ich bez väčších ťažkostí. Chýbalo mi však viac závodov na čas, za celú hru som hral asi jeden a je to škoda. Občas nezaškodí zajazdiť si osamote.
Tu však hra obsahuje aj jeden neduh, ktorý sa objaví vždy po štyroch odohraných závodoch a tým sú preteky Le Mans. Netrvajú síce 24 hodín, reálne to trvá nejakých 10 minút, ale aj tak mi to prišlo trochu otravné od začiatku až do konca hry.
Naopak, veľmi ma potešili akési „bossfighty“ vždy na konci každého šampionátu, kde častokrát išlo doslova o život.
A aby v tom všetkom človek nebol sám, po čase začne jazdiť s parťákom, čo je niekedy výhoda, niekedy zase nevýhoda. Výhoda to bola, keď som sa nevedel dostať na prvé miesto a vyhral za mňa kolega. Nevýhodou bolo, že som musel pri mojom kontaktnom štýle jazdy dávať pozor, aby som sa „neoprel“ zrovna doňho.
Aby som to zhrnul, Grid je jedna z najlepších pretekárskych hier aké som kedy hral. Od začiatku až do konca som sa náležite bavil a keď už som myslel, že to začne byť stereotypné, vždy ma niečim dokázal prekvapiť. Oproti takej Forze alebo Gran Turismu síce obsahuje menej áut aj tratí, ale bohate to vynahradzuje parádnym jazdným modelom a akčnejším poňatím závodov a na to ja počujem hlavne. Takže prvý diel máme úspešne za sebou, snáď sú pokračovania rovnako dobré...
Cestu k nemu som si hľadal pomerne dlho. Zo všetkých strán som počúval len slová chvály, ale keď som sa doňho pred pár rokmi pustil, nejako ma nechytil. Veď ako by aj mohol, po náloží všetkých tých Need for Speedov a FlatOutov ma „pomalšia“ a „realistickejšia“ okruhová hra nemohla osloviť.
Ale našťastie, na Vianoce 2016, rozdával jeden nemenovaný internetový obchod (no dobre, bol to slávny Humble Store) zadarmo kľúče od Grida, čo som si vysvetlil ako znamenie, že tentokrát by to mohlo vyjsť. A tak som teda uprostred vianočných sviatkov nastúpil do „závoďáku“, zapol pásy, nasadil prilbu (a bohviečoešte tí pretekári nosia) a vyrazil na cestu lemovanú mnohokrát napätými, ale vždy zábavnými okamihmi.
Alfou a omegou závodnej hry je jazdný model. A taký parádny jazdný model ako má Grid som už dávno, alebo skôr vôbec, nevidel. Viem že je to otrepané spojenie, ale toto je presne ten ideálny pomer medzi simulátorom a arkádou. Na jednej strane cítite, že autá majú svoju váhu a zotrvačnosť a nenapadne vás rezať pravouhlú zákrutu v 200 km/h. Na druhej strane si môžete dovoliť rôzne skopičiny, za ktoré by vás pravoverné simulácie odmenili hodinami alebo intímnym kontaktom so zvodidlami.
Je síce pravda, že som hral so zapnutou kontrolu trakcie aj stability (pretože bez nich by som to asi nedal), ale aj tak som si každý jeden kilometer náležite užíval. Či už to boli európske, japonské alebo americké trate, všade to bola radosť jazdiť.
Keď som už načrtol tie trate, síce ich nebolo nejako extrémne veľa, nemám k nim mnoho výhrad.
Najviac som si užíval americké trate, pretože tie obsahovali od každého trochu. V Amerike sa jazdilo hlavne na mestských okruhoch, kde nebola núdza o stiesnené priestory a zradné zákruty, čo mi, ako som zistil, vyhovuje. Asi sa mi vybavovali spomienky na staré dobré „Nýdy“.
Ku Amerike sa viaže aj jeden nezabudnuteľný závod, ktorý sa mi vryl do pamäti. Odohralo sa to v mojom (iba herne) obľúbenom Detroite a jazdilo sa na F3000. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa tieto superrýchle stroje správajú v prostredí, na ktoré nie sú stavané, teda veľmi úzka trať s hromadou ostrých a točivých zákrut. A že bolo na čo pozerať. V každej zákrute sa išlo doslova plech na plech a po celej trati som nachádzal odpadnuté súčiastky z vozidiel súperov, dokonca aj ja som prišiel do cieľa síce prvý, zato poriadne „učesaný“.
Potom tu máme Japonsko, kde boli parádne krátke a intenzívne okruhy, ale hlavne horská trať Mount Haruna, ktorá mi pripomenula výborný NFS Carbon. A taktiež Otukama Grand Circuit s tou zradnou odbočkou vedúcou cez hory, to bolo celkom milé prekvapenie.
A na záver ešte európske trate, ktoré sa mi páčili najmenej, pretože to boli klasické, o niečo menej zaujívavé, okruhy. Aby to nevyznelo úplne negatívne, s formulami a prototypmi, ktoré to vedeli vytiahnuť až ku 400 km/h to bola predsa len sranda preveliká. So sériovými vozmi sa mi ale jazdilo lepšie v predchádzajúcich dvoch regiónoch.
Závodná hra potrebuje aj poriadne autá, tu ich opäť nenájdete také závratné množstvá ako u konkurencie, napriek tomu to nevadí, pretože sú pekne vymodelované a v každej kategórií som si našiel to svoje.
Disciplíny sú vskutku klasické, teda hlavne okruhy, ale aby sa to tak rýchlo nezunovalo, z času na čas sa objavia aj mnou nie veľmi obľúbené drifty. Keďže ich nebolo veľa a neboli ani zložité, absolvoval som ich bez väčších ťažkostí. Chýbalo mi však viac závodov na čas, za celú hru som hral asi jeden a je to škoda. Občas nezaškodí zajazdiť si osamote.
Tu však hra obsahuje aj jeden neduh, ktorý sa objaví vždy po štyroch odohraných závodoch a tým sú preteky Le Mans. Netrvajú síce 24 hodín, reálne to trvá nejakých 10 minút, ale aj tak mi to prišlo trochu otravné od začiatku až do konca hry.
Naopak, veľmi ma potešili akési „bossfighty“ vždy na konci každého šampionátu, kde častokrát išlo doslova o život.
A aby v tom všetkom človek nebol sám, po čase začne jazdiť s parťákom, čo je niekedy výhoda, niekedy zase nevýhoda. Výhoda to bola, keď som sa nevedel dostať na prvé miesto a vyhral za mňa kolega. Nevýhodou bolo, že som musel pri mojom kontaktnom štýle jazdy dávať pozor, aby som sa „neoprel“ zrovna doňho.
Aby som to zhrnul, Grid je jedna z najlepších pretekárskych hier aké som kedy hral. Od začiatku až do konca som sa náležite bavil a keď už som myslel, že to začne byť stereotypné, vždy ma niečim dokázal prekvapiť. Oproti takej Forze alebo Gran Turismu síce obsahuje menej áut aj tratí, ale bohate to vynahradzuje parádnym jazdným modelom a akčnejším poňatím závodov a na to ja počujem hlavne. Takže prvý diel máme úspešne za sebou, snáď sú pokračovania rovnako dobré...
Pro: jazdný model, americké a japonské trate, flashbacky, vozový park
Proti: preteky Le Mans, slabšie EU okruhy