Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a vyklopím to hneď na začiatku – v živote som nedohral ani nehral žiadne RPG. Nech už to boli akokoľvek kvalitné hry, táto trojpísmenová skratka ma vždy spoľahlivo odradila. RPG hry pre mňa totiž vždy predstavovali niečo zdĺhavé, zbytočne naťahované, ukecané a hlavne nudné. A keď k tomu prirátam fantasy prostredie, ktorým som donedávna tiež opovrhoval, je jasné prečo som sa s Geraltom zoznámil až teraz.
Ale chute sa menia (a náhodou som dostal od M.a.t.t.a kód na GOG verziu Zaklínača), rozhodol som sa prelomiť ľady a dať hre z tohto mnou opovrhovaného žánru šancu. A urobil som dobre, alebo... ?

Zoberme to pekne od začiatku. Existujú hry, ktoré Vás pohltia hneď od začiatku a nepustia až kým nevidíte záverečné titulky. A potom je typ hier, ktoré majú absolútne hrozný začiatok, cez ktorý sa musí človek preniesť. Zaklínač u mňa patrí do druhej kategórie, pretože horšie to už celé začať ani nemohlo.
Úplný začiatok, teda prológ bol ešte vcelku dobrý. Lineárny postup a vednie za ruku mi malo pomôcť osvojiť si základné herné mechaniky. Potiaľto dobré, aj keď som nemohol prísť na chuť súbojáku. Potom však nasledoval odchod z Kaer Morhen a začiatok prvej kapitoly.Bol som vhodený do sveta, o ktorého fungovaní som nemal ani potuchy. Nejasné inštrukcie, mnoho postáv a dlhé dialógy v kombinácií so skutočnosťou, že som vôbec netušil čo mám robiť, mali za následok absolútne znechutenie z hry a blúdenie od jedného ukazovateľa mapy k druhému. Keď sa k tomu pridal zvláštny súbojový systém, mal som pocit, že to celé zabalím a už sa do sveta Zaklínača nikdy nevrátim.
Ale potom prišiel zlom! Po pár odohraných hodinách som konečne naplno pochopil o čom to celé je. Už mi nevadila hromada dialógov, ani zdĺhavé cestovanie, dokonca som osvojil aj súboje. Začal som si to jednoducho užívať, čo mi vydržalo až do samého konca.

Tam, kde bola prvá kapitola ešte celkom uzavretá, druhá a tretia mi už naplno ukázali potenciál hry. Teda nielen lineárny postup vpred, ale už aj tie všade spomínané morálne voľby. Keďže som veľmi nerozhodný, občas mi to robilo seriózne ťažkosti, pretože správne riešenie v hre neexistuje. Každým rozhodnutím niekto získa a niekto stratí. Alebo stratia všetci. Pre RPG harcovníkov asi známa vec, ale pre mňa niečo nevídané. Párkrát som bol dokonca tak nespokojný s mojim rozhodnutím, že som sa vrátil ku staršej uloženej pozícii a zmenil to. Až tak silno ma to zasiahlo.
Po náročnej tretej kapitole prišla štvrtá, ktorá priniesla vítanú zmenu prostredia. Už žiadne túlanie sa ulicami mesta (s občasnými výletmi do bažín), ale malebný, skoro až rozprávkový vidiek. Za mňa ide o najlepšiu časť hry. Síce sa herná plocha zmenšila, vôbec to hre neuškodilo. Navyše som sa mohol kochať pohľadom východ a západ slnka nad pobrežím.
No a nakoniec musela prísť posledná kapitola, kde sa všetko vyhrotilo a po nej epilóg, ktorým celé toto moje prázdninové putovanie skončilo.

Ak by som mal vypichnúť veci, ktoré mi na hre vadili, tak by to bol denný režim postáv. Neraz sa mi stalo, že som naháňal NPC po rôznych miestach a v rôznych časoch, aby som vôbec dokončil quest.
Ako som už spomínal, spočiatku mi problém robil aj súbojový systém. Našťastie nie je moc zložitý ani prísny, takže človeku prejde rýchlo do krvi. Hoci som si ho časom obľúbil, aj tak by som však radšej uvítal klasické súboje v reálnom čase známe z akčných hier.

A čo ma naopak potešilo? Príbeh, ktorý som hltal od začiatku až do konca so všetkými jeho odbočkami a zákutiami.
Zábavné questy, ktoré posúvali príbeh ďalej. No, možno zopár ich až tak zábavných nebolo, ale aspoň vynikli tie dobré.
A samotné postavy, ktoré boli podľa mňa dobre napísané a mali za sebou svoju vlastnú minulosť. Ako hlavné, tak aj vedľajšie.

Skrátka a dobre, až na ten spomínaný začiatok som sa pri hraní náramne bavil a bola by obrovská škoda, keby som po to počiatočnom znechutení zabalil. S radosťou sa do tohto sveta vrátim v pokračovaniach. Ale o tom niekedy inokedy.