Fenomén Posla smrti ma dlho obchádzal. Musím sa priznať, že ako prvú hru z tejto série som mal možnosť hrať Posla smrti 2. Tá mala na rozdiel od tohto kultového úvodného dielu pomerne zmiešané reakcie. Preto som čakal, že jednotka bude úplne božská. Nie je tomu celkom tak a možno to bude kacírske hodnotenie, ale práve dvojka sa mi hrala omnoho lepšie, plynulejšie a určite ju dávam na osobnom zozname obľúbenosti vyššie.
Ako kovaný adventurista musím aspoň 20 percent zo 100 ubrať za medzihru so skrinkou a prehadzovaním bielych koní s čiernymi. Nemám rád, keď zo mňa niekto robí debila a na rozdiel od ostatných minihier (zverokruh, kríž s bielymi a čiernymi kameňmi), pri ktorých aspoň bolo jasné, o čo sa človek má snažiť, tu mi veru zmysel unikal. Ešte sa mi nestalo, aby som niečo musel riešiť s pomocou video návodu na youtube, ale tu to inak nešlo. Tá istá situácia sa opakovala aj s rozsvecovaním červených lámp úplne na konci hry.
Do zúfalstva môžu hráča určite priviesť aj úlohy, ktorých splnenie vlastne spočíva iba v neustálom opakovaní toho istého úkonu.
Každopádne, už len vďaka atmosfére a mnohým nápaditým hádankám je jasné, že štatút kultu patrí Poslovi smrti právom. Pochváliť treba aj český dabing. Keď to porovnám s anglickým hlasom hlavného hrdinu (ktorý znel, akoby dotyčný každú chvíľu mal zaspať), tak domáca lokalizácia vyhráva na celej čiare.