Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - "V zemi nikoho".
The Count Lucanor je jedna z tých hier, ktorá ma dokázala prekvapiť svojou komplexnosťou na malom priestore cca 4-5 hodín hernej doby (v záležitosti od toho, či snoríte v každom kúte a skúšate viacero koncov, ktorých je dokopy 5).
Napriek veľmi jednoduchej grafike, vie kombinácia hudby/zvukov s nedostatočným osvetlením a putovaním so sviečkou v ruke navodiť naozaj peknú, strašidelnú atmosféru. Pripomenulo mi to niektoré pasáže z Dobšinského rozprávok (Zakliata hora a rôzne prekliate zámky, ktoré sú cez deň prázdne, v noci sa s úderom hodín zrazu objavujú ich obyvatelia a nikdy sa z nich ešte nikdy nevrátil), čo bol pre mňa samozrejme výrazný plus. Je pravda, že minimálne prvých pár minút (úvodný dialóg s matkou je našťastie asi jediný naozaj slabý moment) príbehu pôsobí ako klišé, ale obsahuje viacero pekných zvratov. Tie momenty Lucanora, ktoré sa v rozprávkach dajú považovať za klišé, sa naopak v hrách pričasto neukazujú. Hororovosť a nemožnosť uložiť hru hocikedy taktiež pomáhajú atmosfére, no hra nie je natoľko prísna, aby týmto mechanizmom hráča frustrovala a zabíjala pričasto. Aj keď to samozrejme z časti záleži od schopností hráča a ako veľmi počúva/číta, čo mu postavy hovoria.
Jednotlivé puzzly nie sú veľmi ťažké, ale sú zábavné, zvyčajne sa vyskytujú 1-2x počas celej hry, takže nie sú ani stereotypné, takisto ako slovné hračky a nápovedy, ktoré nie sú vždy povinné na priechod ďalej, ale ak chcete najlepší koniec alebo objaviť čo najviac z príbehu, určite sa oplatí byť pozorný.
Čo zamrzí je absencia dabingu, práve takýto typ hry by s ním vyslovene vynikol. Taktiež druhov "obyvateľov" zámku mohlo byť viac a neviem odkiaľ prečo si autori mysleli, že ak bude Hans hovoriť v dialógoch "Zowie!" bude to cool. Nie, nebolo. Ale to sú naozaj maličkosti.
Vo výsledku bol pre mňa The Count Lucanor veľmi pozitívnym prekvapením od ktorého som čakal slabší zážitok ako ten, ktorý som dostal.
The Count Lucanor je jedna z tých hier, ktorá ma dokázala prekvapiť svojou komplexnosťou na malom priestore cca 4-5 hodín hernej doby (v záležitosti od toho, či snoríte v každom kúte a skúšate viacero koncov, ktorých je dokopy 5).
Napriek veľmi jednoduchej grafike, vie kombinácia hudby/zvukov s nedostatočným osvetlením a putovaním so sviečkou v ruke navodiť naozaj peknú, strašidelnú atmosféru. Pripomenulo mi to niektoré pasáže z Dobšinského rozprávok (Zakliata hora a rôzne prekliate zámky, ktoré sú cez deň prázdne, v noci sa s úderom hodín zrazu objavujú ich obyvatelia a nikdy sa z nich ešte nikdy nevrátil), čo bol pre mňa samozrejme výrazný plus. Je pravda, že minimálne prvých pár minút (úvodný dialóg s matkou je našťastie asi jediný naozaj slabý moment) príbehu pôsobí ako klišé, ale obsahuje viacero pekných zvratov. Tie momenty Lucanora, ktoré sa v rozprávkach dajú považovať za klišé, sa naopak v hrách pričasto neukazujú. Hororovosť a nemožnosť uložiť hru hocikedy taktiež pomáhajú atmosfére, no hra nie je natoľko prísna, aby týmto mechanizmom hráča frustrovala a zabíjala pričasto. Aj keď to samozrejme z časti záleži od schopností hráča a ako veľmi počúva/číta, čo mu postavy hovoria.
Jednotlivé puzzly nie sú veľmi ťažké, ale sú zábavné, zvyčajne sa vyskytujú 1-2x počas celej hry, takže nie sú ani stereotypné, takisto ako slovné hračky a nápovedy, ktoré nie sú vždy povinné na priechod ďalej, ale ak chcete najlepší koniec alebo objaviť čo najviac z príbehu, určite sa oplatí byť pozorný.
Čo zamrzí je absencia dabingu, práve takýto typ hry by s ním vyslovene vynikol. Taktiež druhov "obyvateľov" zámku mohlo byť viac a neviem odkiaľ prečo si autori mysleli, že ak bude Hans hovoriť v dialógoch "Zowie!" bude to cool. Nie, nebolo. Ale to sú naozaj maličkosti.
Vo výsledku bol pre mňa The Count Lucanor veľmi pozitívnym prekvapením od ktorého som čakal slabší zážitok ako ten, ktorý som dostal.
Pro: neopozeraný rozprávkovo-hororový setting, atmosféra, 5 koncov, príbeh
Proti: málo druhov "nepriateľov", absencia dabingu, mohlo to byť dlhšie, úvodná časť príbehu