Ak by som stanovil môj rebríček najlepších infinity engine hier, potom by to bolo jednoduché: Planescape: Torment, Baldur's Gate II: Shadows of Amn, Icewind Dale. O prvých dvoch si možno zaspomínam v inom komentári, ale IWD má pre mňa špeciálny význam. Je to moja prvá prejdená infinity engine hra a vryla sa mi tak hlboko do duše, že nič iné ako 100vku som vtedy proste vytiahnuť nemohol.
Vtedy som len začínal s hraním a z "RPG" hier som mal za sebou len Nox a Diablo 2. Ponorenie do IWD sa mi ťažko opisuje. S postavičkami sa dalo normálne porozprávať, súboje už neboli otázkou pár sekúnd, svet okolo si žil vlastným životom a prakticky každá maličkosť mala svoj patričný význam. Najmä košatosť dialógov mi vtedy vyrážala dych a neboli to len prázdne reči. Dnes už je pre mňa IWD viac akčné RPG ako ukecaná hra, presnejšie napísané, dobre ukecané trošku menej epické RPG s dôrazom najmä na súboje.
Dodnes krútim hlavou, ako som bol schopný prežiť celé ľadové dobrodružstvo, keď som nemal najmenší šajn o D&D pravidlách 2.edície a používanie kúziel bolo len na potešenie oka, ale inak som o nich nevedel ani ťuk. Našťastie ma hra neodradila, práve naopak, bol to jeden z najlepších herných zážitkov, aký som kedy zažil.
Nejako som si vyklikal všetkých 6 hrdinov, splnil drobné questíky v Easthavene a vydal som sa pár krokov ďalej, kde ma doslova zošrotovala hŕstka gobliních lučištníkov. Ani som ich nelízol. Fakt neviem, ako som potom dostal jedného z najťažších súperov hry (nepríjemného licha), ktorého je nutné poraziť už v 2.kapitole (celkovo je ich 6). O záverečnom súboji nehovoriac. Hľadaním páky, ktorá mi otvorila cestu ďalej v 2.kapitole som strávil 2 (!) dni. Hľadaním lana, ktoré bolo potrebné na prekonanie provizórneho mostu to bolo podobné. A predsa som sa nevzdal, pretože som chcel vedieť, čo bude ďalej a ako to celé skončí. Dôležitý nebol len koniec, ale aj cesta, ktorá ku nemu viedla. Trvalo mi to pekných 21 dní, odhadom 60+ hodín.
V tej dobe som bol ešte zasadený na kobky a IWD ich obsahuje obrovský kopec. Pohyb so zlodejom vpredu, aby odhalil všetky pasce bola nutnosť. Súboje na každom kroku a veru nie hocijaké. Naposledy som si ich zopakoval spolu s obomi datadiskami v júli 2012. Ten čas ale letí.
Dosť ma bralo aj čítanie kníh. V rámci zlepšovania angličtiny ale aj pochopenia univerza som hltal každý kúsok. To potom pokračovalo aj v BG2 a neskôr v PST. Obe tieto hry ešte výraznejšie rozšírili moje herné obzory a odvtedy som hltal každú jednu hru od Bioware alebo Black isle studios. Priznám sa, že Baldur's Gate: Tales of the Sword Coast aj Icewind Dale II sa pri prvom hraní stali obeťou mojej neznalosti D&D pravidiel, ale pri opakovanom hraní som potom všetko napravil.
Vtedy som len začínal s hraním a z "RPG" hier som mal za sebou len Nox a Diablo 2. Ponorenie do IWD sa mi ťažko opisuje. S postavičkami sa dalo normálne porozprávať, súboje už neboli otázkou pár sekúnd, svet okolo si žil vlastným životom a prakticky každá maličkosť mala svoj patričný význam. Najmä košatosť dialógov mi vtedy vyrážala dych a neboli to len prázdne reči. Dnes už je pre mňa IWD viac akčné RPG ako ukecaná hra, presnejšie napísané, dobre ukecané trošku menej epické RPG s dôrazom najmä na súboje.
Dodnes krútim hlavou, ako som bol schopný prežiť celé ľadové dobrodružstvo, keď som nemal najmenší šajn o D&D pravidlách 2.edície a používanie kúziel bolo len na potešenie oka, ale inak som o nich nevedel ani ťuk. Našťastie ma hra neodradila, práve naopak, bol to jeden z najlepších herných zážitkov, aký som kedy zažil.
Nejako som si vyklikal všetkých 6 hrdinov, splnil drobné questíky v Easthavene a vydal som sa pár krokov ďalej, kde ma doslova zošrotovala hŕstka gobliních lučištníkov. Ani som ich nelízol. Fakt neviem, ako som potom dostal jedného z najťažších súperov hry (nepríjemného licha), ktorého je nutné poraziť už v 2.kapitole (celkovo je ich 6). O záverečnom súboji nehovoriac. Hľadaním páky, ktorá mi otvorila cestu ďalej v 2.kapitole som strávil 2 (!) dni. Hľadaním lana, ktoré bolo potrebné na prekonanie provizórneho mostu to bolo podobné. A predsa som sa nevzdal, pretože som chcel vedieť, čo bude ďalej a ako to celé skončí. Dôležitý nebol len koniec, ale aj cesta, ktorá ku nemu viedla. Trvalo mi to pekných 21 dní, odhadom 60+ hodín.
V tej dobe som bol ešte zasadený na kobky a IWD ich obsahuje obrovský kopec. Pohyb so zlodejom vpredu, aby odhalil všetky pasce bola nutnosť. Súboje na každom kroku a veru nie hocijaké. Naposledy som si ich zopakoval spolu s obomi datadiskami v júli 2012. Ten čas ale letí.
Dosť ma bralo aj čítanie kníh. V rámci zlepšovania angličtiny ale aj pochopenia univerza som hltal každý kúsok. To potom pokračovalo aj v BG2 a neskôr v PST. Obe tieto hry ešte výraznejšie rozšírili moje herné obzory a odvtedy som hltal každú jednu hru od Bioware alebo Black isle studios. Priznám sa, že Baldur's Gate: Tales of the Sword Coast aj Icewind Dale II sa pri prvom hraní stali obeťou mojej neznalosti D&D pravidiel, ale pri opakovanom hraní som potom všetko napravil.
Pro: hrateľnosť, grafika, dĺžka hry, taktické súboje, prijateľný príbeh
Proti: pre niekoho príliš akčné