Toto celé je jeden veľký spoiler, lebo
1. pochybujem, že sa nájde niekto, kto nehral Half-Life
2. kto nehral Half-Life, ten ho už hrať nebude a Black Mesa fanúšik bude hľadať v Black Mesa komentoch a nie tu
3. kto nehral Half-Life, ten nech nečíta tento koment :)
V júli 2018 to bolo 19 rokov (júl 1999), čo som prešiel moju prvú hru. Kamarát mi o nej hovoril v škole, vraj je to o nejakom vedcovi, ktorý príde normálne do práce a potom sa stane niečo zlé. Tento jednoduchý popis ma dosť zaujal. Blbé bolo, že som mal pred sebou týždeň pred maturitou.
Neznalý hrania som zapol hru a okamžite klikol na New Game. Žiadne nastavenie grafiky alebo mapovanie kláves, ja som chcel hrať. Nepoznal som ani strafovanie a tak som to dohral bez neho. Úvodný vláčik považujem za fantastický spôsob uvedenia hráča do hry. Je to pohodové, pokojné, proste cesta do práce a nič nenasvedčuje tomu, že čoskoro bude horšie.
Našiel som svoj H.E.V. oblek a dostavil sa na miesto experimentu, ktorého som sa mal zúčastniť. A potom to prišlo. Rezonančná kaskáda a nepredvídané dôsledky. Prostredie sa drasticky zmenilo a mňa napadlo to, čo by asi napadlo každého normálneho človeka (ale nie hráča !). Chcel som odtiaľ újsť tadiaľ, kadiaľ som prišiel. Ale dvere sa ani nepohli. Ani na prvý ani na druhý a ani na desiaty pokus a šachta, ktorá za sebou ukrývala headcraba pre mňa nebola správna voľba. Taký adrenalín som ešte nikdy nezažil a takto to pokračovalo celú hru. Než som sa dostal ku prvému elektrikovi (Vortiguant), prešli 3 hodiny a bez hanby sa priznávam, že jeho príchod na scénu so mnou poriadne zamával. Pre človeka, ktorý nepoznal výhody 100 hitpointov alebo save/load systém bola každá hrozba nepríjemná a ja som sa jej chcel vyhnúť. Veď Vortiguant sa dokázal presekať cez zatvorené dvere !!! :) Zotrel som pot z čela a išiel som na to.
V tej dobe pre mňa príšerky neboli bezmenné objekty, ktorých som sa rýchlo zbavil, ale reálne nebezpečenstvo, ktoré som bral (takmer) vážne. Práve vďaka Half-Life som si začal dlhú dobu užívať každú desivú situáciu v akejkoľvek hre aj filme. Ideálnym príkladom je behanie šachtami, v ktorých sa vždy na správnom mieste schovával malý headcrab. Alebo potápanie so zmutovanými rybami, ktoré sa dokázali zjaviť z ničoho nič. Ku infarktovým scénam radím aj neuskutočniteľnú pomoc kamarátom kolegom vo výťahu (hneď v úvode), alebo neskôr v hre, keď jeden kolega visel na poslednej priečke rebríka a nebolo mu pomoci. Tieto veľmi presvedčivo urobené skripty výborne dotvárali celú nepríjemnú situáciu.
Každý vedec, ktorého som stretol, mi mohol pomôcť a dostať ma odtiaľ preč (aspoň také bolo moje očakávanie), ale nakoniec zostalo všetko len na mne. Neskôr sa objavili vojaci, ale veľmi rýchlo som pochopil, že nám neprišli pomáhať. O špeciálnych ninja jednotkách platilo to isté. Po pomerne nudnom jazdení vláčikom som bol zrazu v sklade, v ktorom bolo počuť jemné cupitanie. Zaznelo pár tlmených výstrelov a ja som už len videl kmitajúce nožičky môjho vraha. Moje strelecké schopnosti PC hráča nováčika boli proti nim vysoko nedostačujúce, ale moja snaha prežit a batoh s granátmi a mínami mi nakoniec neskôr pomohli.
Veľmi podobné to bolo aj s jednou z najzaujímavejších častí hry – vyriešenie problému s 3-hlavou „kvetinkou“. Každý vie, že pri kvetinke bolo nutné byť čo najtichšie. Čiže pohyb krokom v podrepe alias slimačie tempo. Po pravde, ani ja sám som takmer nedýchal, keď som týmto tempom vyrazil ku najbližším dverám. Teraz sa na tom zabávam, ale vtedy ma takmer porazilo, keď som zistil, že mi v ďalšom postupe bránia 3 drevené latky a zaužívané použitie všemocného páčidla neprichádzalo do úvahy !!! Tak teda otočka, spraviť si odstup, granátom rozbiť dvere, nedýchať, ďalším granátom odohnať kvetinku, nadýchnuť sa a potichu sa vydať ku dverám, kde sa dalo konečne normálne hýbať. Potom som zapol palivo, potichúčky som sa preštrikoval späť ku tlačítku na spustenie raketového motora, aby som zistil, že je ešte potrebný kyslík. Takže znova, nedýchať...
Keď som potom konečne spustil motor a on naozaj zafungoval, spadol mi obrovský kameň zo srdca.
Kameň zo srdca mi naopak nespadol, keď som neskôr v hre prišiel o všetky zbrane a ja som ich musel získať späť. Dnes pomerne bežný (ale nie veľmi vtipný a obľúbený) jav, vtedy veľmi pekná (a nepríjemná) zaujímavosť.
O 27 dní od začatia hrania neskôr som sa dostal na Xen a ukončil som moju nezabudnuteľnú púť (a pokecal som s G-manom). Odvtedy som Half-Life dohral (iba) 4x a 2x som asistoval pri jeho hraní. Naposledy to bolo v auguste 2010 a pýta si to opakované prejdenie, ale to už prenechávam projektu Black Mesa, keď konečne dokončia/dotestujú Xen.
1. pochybujem, že sa nájde niekto, kto nehral Half-Life
2. kto nehral Half-Life, ten ho už hrať nebude a Black Mesa fanúšik bude hľadať v Black Mesa komentoch a nie tu
3. kto nehral Half-Life, ten nech nečíta tento koment :)
V júli 2018 to bolo 19 rokov (júl 1999), čo som prešiel moju prvú hru. Kamarát mi o nej hovoril v škole, vraj je to o nejakom vedcovi, ktorý príde normálne do práce a potom sa stane niečo zlé. Tento jednoduchý popis ma dosť zaujal. Blbé bolo, že som mal pred sebou týždeň pred maturitou.
Neznalý hrania som zapol hru a okamžite klikol na New Game. Žiadne nastavenie grafiky alebo mapovanie kláves, ja som chcel hrať. Nepoznal som ani strafovanie a tak som to dohral bez neho. Úvodný vláčik považujem za fantastický spôsob uvedenia hráča do hry. Je to pohodové, pokojné, proste cesta do práce a nič nenasvedčuje tomu, že čoskoro bude horšie.
Našiel som svoj H.E.V. oblek a dostavil sa na miesto experimentu, ktorého som sa mal zúčastniť. A potom to prišlo. Rezonančná kaskáda a nepredvídané dôsledky. Prostredie sa drasticky zmenilo a mňa napadlo to, čo by asi napadlo každého normálneho človeka (ale nie hráča !). Chcel som odtiaľ újsť tadiaľ, kadiaľ som prišiel. Ale dvere sa ani nepohli. Ani na prvý ani na druhý a ani na desiaty pokus a šachta, ktorá za sebou ukrývala headcraba pre mňa nebola správna voľba. Taký adrenalín som ešte nikdy nezažil a takto to pokračovalo celú hru. Než som sa dostal ku prvému elektrikovi (Vortiguant), prešli 3 hodiny a bez hanby sa priznávam, že jeho príchod na scénu so mnou poriadne zamával. Pre človeka, ktorý nepoznal výhody 100 hitpointov alebo save/load systém bola každá hrozba nepríjemná a ja som sa jej chcel vyhnúť. Veď Vortiguant sa dokázal presekať cez zatvorené dvere !!! :) Zotrel som pot z čela a išiel som na to.
V tej dobe pre mňa príšerky neboli bezmenné objekty, ktorých som sa rýchlo zbavil, ale reálne nebezpečenstvo, ktoré som bral (takmer) vážne. Práve vďaka Half-Life som si začal dlhú dobu užívať každú desivú situáciu v akejkoľvek hre aj filme. Ideálnym príkladom je behanie šachtami, v ktorých sa vždy na správnom mieste schovával malý headcrab. Alebo potápanie so zmutovanými rybami, ktoré sa dokázali zjaviť z ničoho nič. Ku infarktovým scénam radím aj neuskutočniteľnú pomoc kamarátom kolegom vo výťahu (hneď v úvode), alebo neskôr v hre, keď jeden kolega visel na poslednej priečke rebríka a nebolo mu pomoci. Tieto veľmi presvedčivo urobené skripty výborne dotvárali celú nepríjemnú situáciu.
Každý vedec, ktorého som stretol, mi mohol pomôcť a dostať ma odtiaľ preč (aspoň také bolo moje očakávanie), ale nakoniec zostalo všetko len na mne. Neskôr sa objavili vojaci, ale veľmi rýchlo som pochopil, že nám neprišli pomáhať. O špeciálnych ninja jednotkách platilo to isté. Po pomerne nudnom jazdení vláčikom som bol zrazu v sklade, v ktorom bolo počuť jemné cupitanie. Zaznelo pár tlmených výstrelov a ja som už len videl kmitajúce nožičky môjho vraha. Moje strelecké schopnosti PC hráča nováčika boli proti nim vysoko nedostačujúce, ale moja snaha prežit a batoh s granátmi a mínami mi nakoniec neskôr pomohli.
Veľmi podobné to bolo aj s jednou z najzaujímavejších častí hry – vyriešenie problému s 3-hlavou „kvetinkou“. Každý vie, že pri kvetinke bolo nutné byť čo najtichšie. Čiže pohyb krokom v podrepe alias slimačie tempo. Po pravde, ani ja sám som takmer nedýchal, keď som týmto tempom vyrazil ku najbližším dverám. Teraz sa na tom zabávam, ale vtedy ma takmer porazilo, keď som zistil, že mi v ďalšom postupe bránia 3 drevené latky a zaužívané použitie všemocného páčidla neprichádzalo do úvahy !!! Tak teda otočka, spraviť si odstup, granátom rozbiť dvere, nedýchať, ďalším granátom odohnať kvetinku, nadýchnuť sa a potichu sa vydať ku dverám, kde sa dalo konečne normálne hýbať. Potom som zapol palivo, potichúčky som sa preštrikoval späť ku tlačítku na spustenie raketového motora, aby som zistil, že je ešte potrebný kyslík. Takže znova, nedýchať...
Keď som potom konečne spustil motor a on naozaj zafungoval, spadol mi obrovský kameň zo srdca.
Kameň zo srdca mi naopak nespadol, keď som neskôr v hre prišiel o všetky zbrane a ja som ich musel získať späť. Dnes pomerne bežný (ale nie veľmi vtipný a obľúbený) jav, vtedy veľmi pekná (a nepríjemná) zaujímavosť.
O 27 dní od začatia hrania neskôr som sa dostal na Xen a ukončil som moju nezabudnuteľnú púť (a pokecal som s G-manom). Odvtedy som Half-Life dohral (iba) 4x a 2x som asistoval pri jeho hraní. Naposledy to bolo v auguste 2010 a pýta si to opakované prejdenie, ale to už prenechávam projektu Black Mesa, keď konečne dokončia/dotestujú Xen.
Pro: atmosféra, level dizajn, zvuky, jednoduchý ale dobre spracovaný príbeh
Proti: pre frflošov je to Xen, ale dá sa aj ten (všimli ste si ten rým ? :))