Svet ako ho poznáme sa chýli ku koncu. Ale minulosť je stále kľúčom k budúcnosti...
Rok sa s rokom zišiel a ja som sa pustil do ďalšieho dobrodružstva zaklínača Geralta a jeho bandy. Tam kde som sa pred rokom rozplýval nad kvalitami prvého dielu to tentoraz až také jednoznačné nebude. Ale zoberme to pekne po poradí.
Rovnako ako pôvodná hra, aj pokračovanie ma spočiatku nebavilo. Človek už z princípu čakal ako tak otvorenú hru plnú hlavných a vedľajších úloh a namiesto toho som dostal akúsi zvláštnu lineárnu rúbačku v podstate v celkom zameniteľnom stredovekom prostredí. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, koniec koncov podobné hry priam vyhľadávam, ale ku Geraltovi mi to akosi nesadlo.
Vravel som si, že podobne na tom bola aj jednotka, ktorá mi v ranej fáze tiež celkom pila krv.
Lenže tu sa situácia nezlepšila ani po skončení prológu. Prvý akt sa odohráva v malom prístavnom meste, ktoré je na jednej strane graficky pekne spracované, ale k čomu je to dobré, keď sa človek k musí ku hraniu v podstate nútiť a questy aj celá hra sú celkovo akési nezáživné? Aspoň, že sa tu hráč konečne stretne so starými známymi od minule.
Celkom ma zaskočila aj zvýšená obtiažnosť. V prológu mi to ešte tak neprišlo, no vo Flotsame som už dostával solídnu nakladačku pomaly vždy, keď sa na mňa vyrútil viac než jeden nepriateľ súčasne. Skúšal som aj nižšiu obtiažnosť (hral na strednej), ale potom sa zo súbojov stala len otravná klikačka. A tak mi nezostalo nič iné, iba rovnako ako hlavný hrdina, zaťať zuby a postupne sa naučiť všetky znova.
Potom to už išlo pomerne hladko. Na konci prvej kapitoly som sa po dlhom zvažovaní rozhodol pridať ku Scoia'tel, napriek tomu, že v prvej hre som nimi opovrhoval a pokladal ich za teroristov. Tentokrát si ma však ich charizmatický vodca Iorweth získal svojimi snami o vybudovaní miesta, kde si budú ľudia i neľudia všetci rovní. A na to ja počujem, takže hurá do Vergenu!
V druhom akte už išlo všetko viac-menej ako po masle. Konečne mi prešlo do krvi ovládanie a ja som sa mohol do hry správne ponoriť. Napriek tomu, že prostredie bolo podľa mňa opäť veľmi pekne spravené, oproti prvému dielu som mal problémy sa v ňom orientovať. A to ani nebolo nejako extra rozľahlé. To máte tak, keď ste naučený, že Vás hry vodia za ruku a potom vhupsnete do hry, ktorá Vám dá trochu voľnosti. Ale ako to už býva, aj s týmto neduhom som si poradil. Questy mi tu už prišli omnoho zábavnejšie, postavy zaujímavejšie, dialógy prepracovanejšie a ešte k tomu som sa mohol kochať parádnou horskou scenériou.
Celé moje putovanie sa nakoniec uzavrelo v akte treťom, ktorý bol síce kratší, ale o nič menej zábavný. V tejto fáze hry som už bol pomerne „vyskillovaný“, takže mi súboje a všetky tie veci okolo išli pekne od ruky. Celá hra takto pekne vygradovala a záverečný súboj s drakom bol veľmi pekným zakončením. No dobre, samotné zakončenie je až v epilógu, kedy sa náš hlavný hrdina konečne dozvie o čo tu vlastne išlo. Ale to nič nemení na tom, že som si záverečnú kapitolu hry užil z ďaleka najviac.
Oproti prvému dielu ma dvojka ihneď zaujala grafickým spracovaním. Obe hry delia zhruba 4 roky, ale aj tak ide o celkom razantný skok. Prostredia, ktorými sa môže hráč kochať som už spomenul, ale to nie je všetko. Podarené sú aj samotné postavy, ich mimika celkové animácie.
Rovnako sa oproti prvému dielu zlepšili aj súboje. Ako som spomínal už pri jednotke, viac mi vyhovujú klasické súboje v reálnom čase. A tie sú v dvojke priam excelentné. Na jednotlivé výpady je radosť pozerať bez nutnosti meniť jednotlivé bojové štýly. Síce pri súboji s veľkým počtom nepriateľov strácajú prehľadnosť, aj tak som si ich užíval plnými dúškami. Navyše som oproti jednotke používal viac znamenia, najmä Quen, s ktorým som si občas pripadal nesmrteľný. Ale naozaj len občas. :D
Naopak, horšie sa mi oproti jednotke orientovalo v prostredí. Tu mi prišlo akosi menej prehľadné. A celkovo mi dvojka prišla tak nejak, ako by som to nazval, náročnejšia na ponorenie sa do nej. V jednotke som zápasil iba s úvodom, v dvojke som sa do toho "dostával" o poznanie dlhšie.
Ako som už spomenul, cesta druhým dielom bola pomerne komplikovaná. Na jednej strane zlepšenie súbojov a grafiky, na strane druhej na môj vkus menej zaujímavé zasadenie a nie až tak plynulé a bezproblémvé hranie ako som si pamätal z minula. Napriek tomu som si hranie Zaklínača opäť užil. Síce nie až tak intenzívne a nekriticky ako minule, ale užil. A to je to hlavné.
Va fail Witcher...
Rok sa s rokom zišiel a ja som sa pustil do ďalšieho dobrodružstva zaklínača Geralta a jeho bandy. Tam kde som sa pred rokom rozplýval nad kvalitami prvého dielu to tentoraz až také jednoznačné nebude. Ale zoberme to pekne po poradí.
Rovnako ako pôvodná hra, aj pokračovanie ma spočiatku nebavilo. Človek už z princípu čakal ako tak otvorenú hru plnú hlavných a vedľajších úloh a namiesto toho som dostal akúsi zvláštnu lineárnu rúbačku v podstate v celkom zameniteľnom stredovekom prostredí. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, koniec koncov podobné hry priam vyhľadávam, ale ku Geraltovi mi to akosi nesadlo.
Vravel som si, že podobne na tom bola aj jednotka, ktorá mi v ranej fáze tiež celkom pila krv.
Lenže tu sa situácia nezlepšila ani po skončení prológu. Prvý akt sa odohráva v malom prístavnom meste, ktoré je na jednej strane graficky pekne spracované, ale k čomu je to dobré, keď sa človek k musí ku hraniu v podstate nútiť a questy aj celá hra sú celkovo akési nezáživné? Aspoň, že sa tu hráč konečne stretne so starými známymi od minule.
Celkom ma zaskočila aj zvýšená obtiažnosť. V prológu mi to ešte tak neprišlo, no vo Flotsame som už dostával solídnu nakladačku pomaly vždy, keď sa na mňa vyrútil viac než jeden nepriateľ súčasne. Skúšal som aj nižšiu obtiažnosť (hral na strednej), ale potom sa zo súbojov stala len otravná klikačka. A tak mi nezostalo nič iné, iba rovnako ako hlavný hrdina, zaťať zuby a postupne sa naučiť všetky znova.
Potom to už išlo pomerne hladko. Na konci prvej kapitoly som sa po dlhom zvažovaní rozhodol pridať ku Scoia'tel, napriek tomu, že v prvej hre som nimi opovrhoval a pokladal ich za teroristov. Tentokrát si ma však ich charizmatický vodca Iorweth získal svojimi snami o vybudovaní miesta, kde si budú ľudia i neľudia všetci rovní. A na to ja počujem, takže hurá do Vergenu!
V druhom akte už išlo všetko viac-menej ako po masle. Konečne mi prešlo do krvi ovládanie a ja som sa mohol do hry správne ponoriť. Napriek tomu, že prostredie bolo podľa mňa opäť veľmi pekne spravené, oproti prvému dielu som mal problémy sa v ňom orientovať. A to ani nebolo nejako extra rozľahlé. To máte tak, keď ste naučený, že Vás hry vodia za ruku a potom vhupsnete do hry, ktorá Vám dá trochu voľnosti. Ale ako to už býva, aj s týmto neduhom som si poradil. Questy mi tu už prišli omnoho zábavnejšie, postavy zaujímavejšie, dialógy prepracovanejšie a ešte k tomu som sa mohol kochať parádnou horskou scenériou.
Celé moje putovanie sa nakoniec uzavrelo v akte treťom, ktorý bol síce kratší, ale o nič menej zábavný. V tejto fáze hry som už bol pomerne „vyskillovaný“, takže mi súboje a všetky tie veci okolo išli pekne od ruky. Celá hra takto pekne vygradovala a záverečný súboj s drakom bol veľmi pekným zakončením. No dobre, samotné zakončenie je až v epilógu, kedy sa náš hlavný hrdina konečne dozvie o čo tu vlastne išlo. Ale to nič nemení na tom, že som si záverečnú kapitolu hry užil z ďaleka najviac.
Oproti prvému dielu ma dvojka ihneď zaujala grafickým spracovaním. Obe hry delia zhruba 4 roky, ale aj tak ide o celkom razantný skok. Prostredia, ktorými sa môže hráč kochať som už spomenul, ale to nie je všetko. Podarené sú aj samotné postavy, ich mimika celkové animácie.
Rovnako sa oproti prvému dielu zlepšili aj súboje. Ako som spomínal už pri jednotke, viac mi vyhovujú klasické súboje v reálnom čase. A tie sú v dvojke priam excelentné. Na jednotlivé výpady je radosť pozerať bez nutnosti meniť jednotlivé bojové štýly. Síce pri súboji s veľkým počtom nepriateľov strácajú prehľadnosť, aj tak som si ich užíval plnými dúškami. Navyše som oproti jednotke používal viac znamenia, najmä Quen, s ktorým som si občas pripadal nesmrteľný. Ale naozaj len občas. :D
Naopak, horšie sa mi oproti jednotke orientovalo v prostredí. Tu mi prišlo akosi menej prehľadné. A celkovo mi dvojka prišla tak nejak, ako by som to nazval, náročnejšia na ponorenie sa do nej. V jednotke som zápasil iba s úvodom, v dvojke som sa do toho "dostával" o poznanie dlhšie.
Ako som už spomenul, cesta druhým dielom bola pomerne komplikovaná. Na jednej strane zlepšenie súbojov a grafiky, na strane druhej na môj vkus menej zaujímavé zasadenie a nie až tak plynulé a bezproblémvé hranie ako som si pamätal z minula. Napriek tomu som si hranie Zaklínača opäť užil. Síce nie až tak intenzívne a nekriticky ako minule, ale užil. A to je to hlavné.
Va fail Witcher...
Pro: parádne súboje, pekné grafické spracovanie, opäť výborný príbeh
Proti: menej atraktívne prostredie, dlhšia "rozjazdová" fáza