Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 5. "Nervy z oceli"
Mám rád retroestetiku 80. rokov, ktorá sa v poslednej dobe udomácnila na rôznych kultúrnych poliach a dala tak vzniknúť hudobnému žánru synthwave, niekoľkých zaujímavým seriálom a hrám. Práve v hrách sa jedná o niečo (zatiaľ) neopozerané a prinieslo to tak sviežu atmosféru a štylizáciu. Myslel som si, že Blood Dragon sa zaradí k takýmto klenotom, no z môjho pohľadu sa mu to nepodarilo.
Blood Dragon sa snaží napodobniť klasické akčné béčkové filmy z 80. rokov - hrdina je vojnový veterán a musí zastaviť svojho bývalého mentora pred zničením sveta, tak ako ho máme radi a poznáme. To by samozrejme nevadilo, keby všetky príbehové sekvencie neboli rozprávané len formou "komiksových" predelov v retrografike a nič už počas samotného gameplaya.
Hlavný problém hry však spočíva v tom, že sa snaží byť príbehová a sandboxová zároveň a ani jedno jej poriadne nejde. "Farcryovský" sandbox totiž ponúka veľmi stereotypnú a úzku náplň úloh, bez poskytnutia nejakej reálnej motivácie prečo to robiť. V podstate ide len o obsadenie základní, lov pár druhov zvere a zachraňovanie vedcov, ktoré prebieha takmer totožne ako obsadenie základní - vystrielaním oddielu nepriateľských vojakov.
Príbehová časť je na tom o čosi lepšie ako tá sandboxová. Misie pomerne odsýpajú, ale je ich žalostne málo a i tam sa objavuje miestami stereotyp a veľká podoba dizajnu. Hre nepomáha ani fakt, že aj leveldizajn pôsobí retro-primitívne a osobne mi pripomínal leveldizajnové nepodarky z Command & Conquer: Renegade. Graficky tiež vyznieva zastaralo a jednoducho a to, že v exteriéroch je neustále zamračené a tma, taktiež vyzneniu krikľavých 80s farieb nepomáha. V hre sme navyše ochudobnený o záverečný boss fight, na ktorý som sa minimálne ja tešil od začiatku hry... a on tam nebol.
Väčšina zbraní taktiež nemá žiaden "feeling" a okrem sniperky vôbec nemáte pocit, že strieľate zo samopalu a podobne. Na nepriateľoch totiž nevidieť nejaké "utrpenie", kým neumrú. Zbrane tak pôsobia ako nejaké plastové hračky.
Aby som však len nehanil - hudba, hoci má málo skladieb, sa podarila. Takisto niektoré hlášky z úst hlavného hrdinu pobavili. Ako som vyššie spomínal, príbehové časti pomerne odsýpajú, hoci ich je málo a občas poteší nejaký príjemný nápad, ako úvodná streľba z vrtulníku alebo boj v "aréne" s blood dragonmi. Na to, aby však hra stálo za to, je to veľmi málo.
Mám rád retroestetiku 80. rokov, ktorá sa v poslednej dobe udomácnila na rôznych kultúrnych poliach a dala tak vzniknúť hudobnému žánru synthwave, niekoľkých zaujímavým seriálom a hrám. Práve v hrách sa jedná o niečo (zatiaľ) neopozerané a prinieslo to tak sviežu atmosféru a štylizáciu. Myslel som si, že Blood Dragon sa zaradí k takýmto klenotom, no z môjho pohľadu sa mu to nepodarilo.
Blood Dragon sa snaží napodobniť klasické akčné béčkové filmy z 80. rokov - hrdina je vojnový veterán a musí zastaviť svojho bývalého mentora pred zničením sveta, tak ako ho máme radi a poznáme. To by samozrejme nevadilo, keby všetky príbehové sekvencie neboli rozprávané len formou "komiksových" predelov v retrografike a nič už počas samotného gameplaya.
Hlavný problém hry však spočíva v tom, že sa snaží byť príbehová a sandboxová zároveň a ani jedno jej poriadne nejde. "Farcryovský" sandbox totiž ponúka veľmi stereotypnú a úzku náplň úloh, bez poskytnutia nejakej reálnej motivácie prečo to robiť. V podstate ide len o obsadenie základní, lov pár druhov zvere a zachraňovanie vedcov, ktoré prebieha takmer totožne ako obsadenie základní - vystrielaním oddielu nepriateľských vojakov.
Príbehová časť je na tom o čosi lepšie ako tá sandboxová. Misie pomerne odsýpajú, ale je ich žalostne málo a i tam sa objavuje miestami stereotyp a veľká podoba dizajnu. Hre nepomáha ani fakt, že aj leveldizajn pôsobí retro-primitívne a osobne mi pripomínal leveldizajnové nepodarky z Command & Conquer: Renegade. Graficky tiež vyznieva zastaralo a jednoducho a to, že v exteriéroch je neustále zamračené a tma, taktiež vyzneniu krikľavých 80s farieb nepomáha. V hre sme navyše ochudobnený o záverečný boss fight, na ktorý som sa minimálne ja tešil od začiatku hry... a on tam nebol.
Väčšina zbraní taktiež nemá žiaden "feeling" a okrem sniperky vôbec nemáte pocit, že strieľate zo samopalu a podobne. Na nepriateľoch totiž nevidieť nejaké "utrpenie", kým neumrú. Zbrane tak pôsobia ako nejaké plastové hračky.
Aby som však len nehanil - hudba, hoci má málo skladieb, sa podarila. Takisto niektoré hlášky z úst hlavného hrdinu pobavili. Ako som vyššie spomínal, príbehové časti pomerne odsýpajú, hoci ich je málo a občas poteší nejaký príjemný nápad, ako úvodná streľba z vrtulníku alebo boj v "aréne" s blood dragonmi. Na to, aby však hra stálo za to, je to veľmi málo.
Pro: estetika, hudba, pár zaujímavých nápadov
Proti: premrhaný potenciál, sandboxová (ne)náplň, absentujúci záverečný boss fight, slabý leveldizajn