Ako šiel Prájvet na vvandrovku aneb konec vodníků v Morrowindu...
Veď ako inak začať veselý komentár než nejakým tým prudko úderným vtipom, ktorému nechýba myšlienkový presah ani šikovne zakomponované odkazovanie na popkultúrne míľniky toho najlepšieho z československej kinematografie a nejaká tá milá jazyková prešmyčka? :D

Ale teraz už vážne. Morrowind som začal hrať niekedy na Veľkú noc 2019 zhruba v čase jeho výročia. Bethesda sa totiž rozhodla dať ho zadarmo na ich vlastnom launcheri a tak som si povedal, že keď to tak všetci naokolo ospevujú, mohol by som tomu dať šancu. Prípadne to bude dobrá príprava na Oblivion, na ktorý som si už dlhšie robil chute. Ale ako to už pri rozsiahlych RPG hrách býva, začiatok bol dosť vlažný. Čo vlažný, on bol priam odpudivý. Veď čo iné som mohol čakať od takto rozsiahlej hry z roku 2002?

A teraz sa určite pýtate ako to celé prebiehalo. Že nie? Nevadí, aj tak vám to poviem!
Prvé kroky nášho hlavného hrdinu zaviedli do známeho prístavného mestečka Seyda Neen. Patrí sa povedať, že som si vybral rasu Imperial, pretože ako v každej hre kde je možnosť, hrám za obyčajných ľudí. Nejak ma tie rasové experimenty totiž nelákajú. :D
Čo ma potešilo je zaujímavo vyriešená tvorba samotnej postavy. Síce som si ju mohol vyskladať podľa seba, ale nevedel som sa rozhodnúť pre povolanie. A tak prišiel na radu rozhovor s úradníkom a podľa odpovedí na jeho otázky mi sama hra ponúkla hrať za postavu bojovníka. A keďže som to mal v pláne aj tak, zrazu som získal pocit, že by sme si predsa len mohli rozumieť.
Ale ako sa ukázalo neskôr, táto moja predtucha sa celkom nevyplnila. Hra vás potom hodí do rozsiahleho, a tým myslím naozaj rozsiahleho, herného sveta a ostatné je na vás. Pre človeka zvyknutého na rôzne waypointy a vodenie za ručičku to bol celkom šok.

Našťastie, hoci som sa musel premáhať, po čase som tomu prišiel na kobylku a plnenie questov mi začalo ísť celkom od ruky. A potom prišiel druhý zádrhel, cestovanie. Mapa je obrovská ako šľak a nie všade sa dá dostať pomocou teleportu, Silt Stridera alebo lode. A tak mi nezostávalo nič iné ako zaťať zuby a kráčať. Niekedy sa hovorí, že samotná cesta je cieľ, mňa však cesta za ním mnohokrát dosť ubíjala a odrzádzala od ďalšieho hrania. Hlavne keď som nie celkom presne vedel kam ísť, s tým mi ale pomohla parádna fanúšikovská mapa, pomocou ktorej som našiel všetko vždy keď som začínal tápať.

A čo samotný boj, korenie každej hry na hrdinov? Podľa odborníkov som získal dojem, že súboje stoja v Morrowinde za starú bačkoru a vraj ide o najslabšiu stránku celej hry. Tým pádom som čakal to najhoršie a nakoniec som bol celkom prekvapený. Síce by to nevydalo na samostatný akčný spinoff, ale ja som sa pri každej potyčke bavil, hlavne pri súbojoch nablízko som mohol experimentovať s rôznymi zbraňami a kúzlami. Alebo som kosil nespočetné zástupy Cliff Racerov pomocou luku. Vďaka nim som si celkom dobre vylepšil Marksman skill.

Dlho som riešil dilemu, či hrať Morrowind v pôvodnom nastavení alebo využiť niektorý z modov. Nakoniec voľba padla na MGSO a hoci nemám s čím porovnávať, myslím že fanúšikovia odviedli dobrú prácu. Postavy oproti tomu čo som videl na videách vyzerali omnoho lepšie a detailnejšie a nebol problém nastaviť si HD rozlíšenie. Akurát mi hra niekoľkokrát spadla, ale ťažko povedať, či to bola chyba hry alebo MGSO.

Čo dodať na záver?
Morrowind je u mňa po tom všetkom rozporuplnou hrou. Na jednej strane je herný svet stále lákavý a neuveriteľne rozsiahly a nikdy neviete na akú zaujímavosť alebo vedľajšiu úlohu cestou natrafíte. Na druhej strane je ale cestovanie do vzdialenejších lokalít často až úmorné. A neprispeje k tomu ani nie moc variabilná náplň questov.
Takže keď to sčítame a podtrhneme, zábava to síce bola, ale nie úplne bezchybná. Čas strávený v provincii Morrowind neľutujem a som zvedavý čo si na mňa vývojári z Bethesdy nachystali v štvrtom dieli.