Nejakú dobu som sa nevedel dokopať zahrať si niečo nové, až ma jedna kamoška ukecala k Beyond: Two souls. O hre som vedel snáď len to, že je to od quantic dream, kde som pred tým hral Fahrenheit a Detroit: Become Human a teda som vedel do čoho sa púšťam žánrovo, o príbehu som nevedel vôbec nič

O to viac ma v úvode prekvapilo, keď som zbadal Willema Dafoea :). Hru som si zvolil skákavým spôsobom rozprávania, čo mi pripomínalo trochu Tarantinové filmy. Pustil som sa do hry a hneď mi udrela do očí prvá vec, čo ma dráždilo skoro celú hru. Ovládanie mi to pripadalo strašne kostrbaté a nevypilované. Jodie sa nemohla otáčať na mieste a ak áno, tak ako kamión a u Aidena to bolo snáď ešte horšie.

Počas celej hry vás drží v napätí príbeh, ktorý mi zľahka pripomínal Fahrenheit. Tento pocit potom umocnili ešte QTE pasáže, ktoré podľa mňa, boli otrasné. Ťažko sa v nich orientovalo a vedel som, že na nich spravím veľa fuckupov, ktorým sa dalo ale predísť, keby to bolo lepšie navrhnuté.

Hru som dohral za cca 11-12 hodín a nebyť tých gameplayových prešlapov, išlo by to hodnotenie aj do zelených čísel, takto len taký lepší priemer.