Neúprosný francúzsky stredovek, čierna smrť a dve deti, ktoré sa v tomto krutom období snažia prežiť. To bola neotrepaná premisa, hlavne na pomery väčších hier a pre mňa asi hlavné lákadlo, prečo si to zahrať. Predsalen v súčasnej dobe si až priveľa hier vypomáha rôznymi fantasy a scifi motívmi, ako keby historické prostredie samo od seba nemohlo byť dostatočne zaujímavé. A presne tam smeru aj moja hlavná výčitka a sklamanie. Pomerne veľkú časť hry sa hra tvári tak, že jej stačí práve historický setting, aby ju utiahol, o to viac ma zarmútilo až nahnevalo, keď sa to zvrtlo na konšpiračné a fantasy prepojenie na psychické ovládanie potkanov a udalosti, ktoré sa už stali a teraz sa opakujú znova (po rimanoch) a v momente, ako začali potkany používať živé víry/minitornáda už som si klepal na čelo, že prečo sa z pomerne civilného a realistického príbehu stala megahlúpa zlátanina. O to väčšia škoda, že postupne silnejúci vzťah súrodencov je naozaj silno napísaný.
Prostredia a atmosféra sú inak pekné - malebné sa striedajú s veľmi tiesnivými a pôsobivými, napríklad prechod cez vojenské bojisko po bitke bol pôsobivý a väčšina z nich pôsobí fakt dobre, menej ma asi bavili len podzemia, ktorých som sa už v hre za roky nabažil až, až. Súvisí s tým však druhý hlavný problém, ktorý som s hrou mal. To, že je to stealth je fajn a dáva to zmysel, že dve deti sa asi nerozbehnú do frontálneho útoku. Lenže väčšina miest, kam naši hrdinovia zavítajú je extrémne lineárnych nielen z hľadiska leveldizajnu (žiaden Deus Ex, Dishonored alebo Metal Gear Solid sa tak nekoná), ale hlavne ako postupne odomykáme schopnosti, väčšina hry pôsobí ako dlhočizný tutorial - nie preto, že by bola hra ľahká, ale pretože na postup ďalej potrebujeme použiť presne konkrétnu schopnosť. A to je veľká škoda, lebo v tých častiach (ktorých bolo menej), kde mohla Amicia používať rôzne schopnosti a hráč si sám definoval spôsob postupu, boli o dosť zábavnejšie. Osobne totiž nemám rád stealth s jedinou správnou a lineárnou cestou, lebo ma to oberá o to, čo na takom žánre mám rád. No a to spolu s príbehom sú moje dve hlavné výčitky a sklamania z inak nadpriemernej hry.
Prostredia a atmosféra sú inak pekné - malebné sa striedajú s veľmi tiesnivými a pôsobivými, napríklad prechod cez vojenské bojisko po bitke bol pôsobivý a väčšina z nich pôsobí fakt dobre, menej ma asi bavili len podzemia, ktorých som sa už v hre za roky nabažil až, až. Súvisí s tým však druhý hlavný problém, ktorý som s hrou mal. To, že je to stealth je fajn a dáva to zmysel, že dve deti sa asi nerozbehnú do frontálneho útoku. Lenže väčšina miest, kam naši hrdinovia zavítajú je extrémne lineárnych nielen z hľadiska leveldizajnu (žiaden Deus Ex, Dishonored alebo Metal Gear Solid sa tak nekoná), ale hlavne ako postupne odomykáme schopnosti, väčšina hry pôsobí ako dlhočizný tutorial - nie preto, že by bola hra ľahká, ale pretože na postup ďalej potrebujeme použiť presne konkrétnu schopnosť. A to je veľká škoda, lebo v tých častiach (ktorých bolo menej), kde mohla Amicia používať rôzne schopnosti a hráč si sám definoval spôsob postupu, boli o dosť zábavnejšie. Osobne totiž nemám rád stealth s jedinou správnou a lineárnou cestou, lebo ma to oberá o to, čo na takom žánre mám rád. No a to spolu s príbehom sú moje dve hlavné výčitky a sklamania z inak nadpriemernej hry.
Pro: prostredia, vzťah súrodencov, hudba, príbeh v prvej polovici...
Proti: ...z ktorého sa stane blbosť v polovici druhej, veľmi lineárny postup hrou