Pôvodná Baldur’s Gate trilógia je pre mňa srdcovkou srdcoviek mojej mladosti, s trochou nadsádzky taký môj osobný Pán prsteňov medzi videohrami, TO epické dobrodružstvo, ktoré som si mohol prežiť sám, a projekovať si tam do Gorionovho chránenca svoje idealizované ja. Je to tak príbeh, čo mi je výsostne drahý, a spomienky naň majú v mojom mozgu celkom výstavné miesto na vyleštenej poličke.
To ovplyvňovalo moje nádeje a strachy ohľadom Baldur’s Gate 3. Na jednu stranu jasné, že som túžil po ďalšom RPG z Faerunu, na druhej strane som sa bál, či budú rešpektovať, že pôvodná Baldur’s Gate trilógia je plne a uspokojivo uzavretý príbeh, ktorý netreba znova vylamovať a pozlacovať – aby sa Larian nestal takým Brianom Herbertom tejto frančízy.
Hneď na úvod je teda treba povedať, že v určitých veciach je trojka náramne verným pokračovaním. Neodpadlo ani trochu mikromanažmentu v inventári, treskuto zábavného lootenia každej jednej mŕtvoly (zlatý Pathfinder so svojím „opúšťate lokáciu, tu je loot, čo ostal na zemi, vyberte si, čo chcete alebo to vezmite rovno všetko“), miešania a prehadzovania vecí medzi postavami kvôli záťaži (fakt nechápem, aký by bol problém implementovať nejakú automatickú alokáciu „brnenia a zbrane idú bojovej postave, potiony kleričke“ etc). To už má rezervované svoje miesto v slovníkoch ako definícia PAIN IN THE ASS. Tiež legendárne zasekávanie sa NPCčiek v dverách Larian updatol do 21. storočia tak, že keď sa objaví nejaký výťah alebo lanovka, tak pravidelne jedna postava zabudne nastúpiť, a tak sa ostane dívať jak dement, jak ostatní odchádzajú niekam do prdele. Ja neviem, nostalgia môže byť lákavá, ale občas netreba sa brániť pokroku a pripustiť, že ohľadom kvality gejmerského života sa hrateľnosť v roku 2023 už niekam posunula.
Ale ok, vážne. Ako to teda dopadlo? Z prvých kapitol som bol nekriticky nadšený. Tam to presne vyzerá, že trojka chápe, že stará trilógia je svojbytný, ukončený príbeh, a rozvíja svoj vlastný a nezávislý dej, len s jemnými stopami a odkazmi na dávnu minulosť. A robí to fantasticky, čiší z toho nielen láska, ale aj znalosť loru DnD. To je znateľné už v samotnej premise, ktorá sa točí okolo illithidov a githyanki. Práve tieto rasy a ich konflikt sú presne tým najsilnejším a najbrilantnejším momentom Forgotten Realms, kde prekračujú svoj tieň len vyluhovaného Tolkiena a stávajú sa niečím viac, niečím vlastným. Ale nie je to prítomné len tam, už len druh bytostí (mykonidi, hlbinní gnómovia, duergari), ktorý človek stretne v Underdark ukazuje, že hra vie, čo z DnD ponúknuť a ukázať originálneho, aby to nebola generická fantasy nuda.
Moje nadšenie kulminovalo v druhom akte, čo je určite jeden z vrcholov cRPGčiek vôbec. Niektoré lokácie a postavy sa čo do bizarnej kreativity a kreatívneho bizáru (v najlepšom, až borgesiánskom zmysle slova) neironicky vyrovnajú Planescapu, a v mojom mozgu často vibrovalo len citoslovce „Wow!“ a otvorená huba. Neuvedomil som si, že žáner surreálneho fantasy postapa je jedným z mojich obľúbených, kým som to tu nezistil. Fantastické.
No a potom sa na prelome druhého a tretieho aktu stal určitý zvrat, čo ma fakt nasralo a rozhodilo emocionálnu trajektóriu číreho nadšenia do sínusoidy. Moment, kde to práve vyzerá, že trojka nakoniec nerozpráva vlastný nezávislý príbeh, ale je priamejším pokračovaním, než sa tvárila. A boli to chvíle, kde som v živote nemal o hre rozporuplnejšie pocity: na jednej strane ako hra to naďalej bolo výborné, ale ako sequel mi to prišlo úplne katastrofálne – snáď v tomto ohľade horšie, než nová Star Wars trilógia, a to som si nemyslel, že je vôbec fyzikálne možné. Našťastie moje najhoršie obavy sa nevyplnili, a v príbehu nastal ešte ďalší zvrat, ktorý negoval tie najhoršie dôsledky a učinil to ako pokračovanie ako tak znesiteľným. A tak nakoniec moje surové nasratie sa obmedzilo na encounter s jedným starým známym, ktorý mi predstavil ten najhorší možný druh fan service – je tam zjavne preto, aby potešil fanúšicku základňu starej trilógie, ale robí to najhorším možným spôsobom a to tak, že ignoruje úplne charakterový oblúk danej postavy a resetuje ju do bodu nula. Fakt extrémne lacné.
Ale diskusie, ako trojka zlyháva, kde naopak celkom funguje ako sequel, si nechám na záver do veľkej spoilerovej časti pre tých, ktorých to zaujíma. Ako samostatná hra je naďalej vynikajúca, a aj k záveru hry dokáže ponúknuť lokácie, u ktorých mi padala metaforická čelusť. A hoci má kopu chýb a nedomysleností (najvýraznejšie mi utkvelo, jak inak spoločníci komentujú skoro všetko, tak zrovna keď sme následkom môjho rozhodnutia museli zabiť jednu postavu z party, tak k tomu nikto nepovedal ani slova), tak... tá hra má dušu. Je nádherná navonok aj vnútri, a aj v dobe, keď som bol najviac nasraný, som sa nevedel dočkať, kým ju znovu spustím a nechám sa pohltiť. (Čo o tom vypovedá viac, než že v okamžiku, keď som dokončil hru, som to rozdýchal asi pár minút a hneď som sa pustil do tvorby novej postavy, aby som si to dal za zlouna.) Snáď žiadna oblasť nie je generická, všetky majú svojho vlastného genia loci, ktorý sa mi usadí v spomienkach. Dej (aj vďaka rozhodnutiam, aj vďaka neúspechom v kockách) mi vygeneroval niekoľko ufff momentov, ktoré som rozdýchaval ešte ďalší deň. Postavy som si niektoré zamiloval (Shadowheart je zlatíčko, ale paradoxne som si hrozne obľúbil aj Lae’zel, hoci sme sa dokonca nezhodli na tom, kto z nás je hlavná postava), niektoré boli slabšie (Wyll a Karlach), ale aj tie som mal nakoniec rád. Boje, hoci ma občas ubíjali, tak dokázali gradovať a tie zásadné mali vždy nové bossfight fíčury, ktoré ich činili sviežimi a dosť som si ich užil vlastne ako svoj typ šachových hádaniek.
A ruku na srdce, „objektívne“ je v mnohých ohľadoch samozrejme lepšie RPGčko než staré Baldur’s Gate – čo je ostatne osud mnohých pionierských klasík, že to, čo je v nich načrtnuté a zasadené, sa plne rozvinie až neskôr. Týka sa to hlavne samotného roleplayingu – kde v starej trilógií boli ability prakticky výlučne (až na pár extrémne vzácnych výnimiek) mechanické, takže pokiaľ ste nehrali čarodejov, tak nič nebránilo mať inteligenciu na minime, pretože vám bola k hovnu. Tu priamo v rozhovoroch majú veľmi pestré možnosti a využitie ako ability, tak skilly, tak povolania a rasy, čo samo o sebe vzbudzuje apetít po znovuhrateľnosti par excellence. Ako standalone dobrodružstvo vo Forgotten Realms je Baldur’s Gate 3 fantastické, a udelil by som čisto z pocitu 95%. Ako pokračovanie to však v mnohých ohľadoch škrípe (aj keď nie tak, ako to chvíľu vyzeralo), a tak nemôžem ako starý milovník starej trilógie pár bodov nestrhnúť.
(Nasleduje tu teraz ten dlhý rant na niekoľko normostrán na to, ako si to vedie ako sequel, takže fakt ŤAŽKÉ SPOILERY jak na pôvodnú trilógiu, tak na trojku.) Prvotným okamžikom môjho zdesenia bol práve ten zvrat v Moonrise Towers, kde sa odhalí, že Starší mozog je zotročený Mŕtvou trojkou. Čo samo o sebe by fungovalo, bolo by fajn a cool... Keby DOSLOVA CELÁ PÔVODNÁ TRILÓGIA nebola o tom, že Bhaal anticipuje svoju vlastnú smrť, a tak dekády precízne orchestruje plán, ako roztrúsi svoju božskú esenciu skrz svoje deti, aby rozpútali medzi sebou strašlivé boje, povraždili sa navzájom a tak buď oslobodili jeho esenciu a mohol sa znovuzrodiť, alebo aby jedno z detí zasadlo na jeho trón a stalo sa novým Bhaalom. A celý dej môjho Bhaalovho splodenca kulminoval v tom, že som porazil svojich súrodencov, sám so prežil a odmietol som Bhaalovu moc, ostal som smrteľníkom – a tým som zhatil celý otcov epicky zorchestrovaný plán. Dobytie Bhaalovho trónu a jeho odmietnutie je tu doslova analogické zhodeniu Prsteňu do sopky, kulmináciou celej pôvodnej trilógie.
No a tuto to chvíľu vyzeralo ako ďalší level môjho najnenávidenejšieho druhu sequelu. Ani nie, „na tom, čo sa stalo predtým, vôbec nezáleží, pretože je tu väčšie a strašnejšie zlo“, ale až „to, čo sa stalo predtým, sa vlastne vôbec nestalo, a je tu zas to isté zlo“. Pretože zrazu sa dozviem, že Bhaal tu so svojími druhmi z božieho záhrobia zotročil Starší mozog... a, nedostanem žiadne vysvetlenie, jak to, keď mal byť mŕtvy a jeho plán na návrat zhatený. Proste po vzore nových „somehow, Palpatine has returned“ Star Wars sa tu nejak Bhaal zas vrátil. Keď budem pokračovať v analógií s Pánom prsteňov, je to, ako by sa v pokračovaní objavila postava nejakej Sauronovej dcéry, o ktorej sa dozvieme, že má Prsteň moci, ktorým mobilizuje armády a chce ovládnuť Balroga... a ja som ako „počkať, počkať, POČKAŤ SEKUNDU, nebola náhodou celá pointa príbehu, že Prsteň bol zhodený do sopky a Sauron raz a navždy porazený“.... akurát by som to ani nemohol vysloviť, lebo by to vôbec nebolo tématizované a bralo sa to ako samozrejmosť. WTF.
Toto nasratie u mňa kulminovalo u Sarevoka, ktorý sa zrazu zjaví pod Baldurovou bránou ako hlava Vražedného tribunálu, a ja som opäť nasrane a znechutene mal v hlave otázky „ako a prečo?“ Nespočíval náhodou príbeh Sarevoka v tom, že potom, čo je zabitý ako Veľký záporák na konci jednotky, tak je vzkriesený s pomocou hlavnej postavy v Throne of Bhaal, kde si už po posrmrtnej kontemplácií uvedomil, že jeho pokus nastúpiť na Bhaalov trón je sen, ktorý je už dávno mŕtvy, a pomôže vám poraziť ostatných súrodencov (dokonca s možnosťou konverzie na chaotické dobro). To je predsa nádherný tragický oblúk pokánia, ktorý v epilógu končí tým, že zostane navždy rozpoltenou, tragickou a blúdiacou postavou... a tu zrazu predsedá Bhaalovmu tribunálu prečo presne? Čo je jeho motivácia? Či po existenciálnom blúdení sa usídli ako Bhaalov syn vo svojom prirodzenom biotope, t. j. na generálnom sekretariáte Vražedného tribunálu, a proste robí vraždené zlo, lebo je esenciálne vraždený zloun, ja neviem.
Analogicky sa to dá vnímať aj u Viconie, ale tá má v deji aspoň svojbytnú zmysluplnú motiváciu, nielen „som vraždene zlý a pácham vražedné zlo“. O to väčšie nepochopenie a škoda to je v porovnaní s Jaheirou a Minscom, ktorí – bez ohľadu na to, čo si človek myslí o ich začlenení, a že je ich inklúzia tiež jasná fan service – sú napísaní vynikajúco a úplne in character. Ale keď sme pri tom, tak je ešte jedna postava, ku ktorej mali hráči ako ja podobne srdcový vzťah ako k NPCčkam, a to samotný Bhaalspawn, a s ním aj Imoen. Príde mi vlastne hrozne nevyužité, že tu nepadne ani náznak jeho osudu (ak sa nepočíta jeden kryptický dopis skrytý v Jaheirinom dome), ani minimálne cameo – o to viac, keď si človek okrem vlastnej postavy tvorí svojho Guardiana, ktorý by mohol byť nakoniec podobou Bhaalspawna! Bolo by to predsa tak pekne metapoetické, keby Emperor na seba ako svoju podobu vzal inštinktívne podobu práve hrdinu pôvodnej trilógie, ktorý by sa mihol v jednej scéne, či už ako božstvo, alebo ako smrteľník. A keby bola tá scéna zvládnutá dobre, bol by som z takéhoto stretnutia so "starým ja" fakt dojatý. Nestalo sa.
Každopádne toto veľké nasratie vyplývalo primárne z toho, že ako som cenil, že si ide trojka vlastný nezávislý príbeh, a tu to bolo celé zrušené tým, že sa to nasilu stalo pokračovaním niečoho, čo pokračovanie nepotrebovalo... A to našťastie bolo sčasti vykúpené v záverečnom dvojitom twiste, kde sa ukázalo, že vskutku bol hlavným záporákom celý čas Starší mozog, ktorý akurát Mŕtvou trojkou manipuloval. A illithidi tak neboli len zásterkou pre intrigy Mŕtvej trojky, ale naopak Mŕtva trojka bola dvojitou zásterkou pre intrigy Staršieho mozgu. A kde by som nebol ochotný tolerovať, že Bhaal, ktorého som v tak epickom príbehu porazil, sa len tak vrátil ešte mocnejší než predtým, akoby sa nič nestalo, tak som ochotný tolerovať, že ozveny dávnej bhaalovskej apokalypsy boli využité Starším mozgom na svoju vlastnú apokalypsu. Aj Bhaal ostáva porazený, keď už sám nedokáže byť tou kozmickou hrozbou sám, ale zmôže sa len na to, aby bol nevedomo figúrkou inej kozmickej hrozby.
To ovplyvňovalo moje nádeje a strachy ohľadom Baldur’s Gate 3. Na jednu stranu jasné, že som túžil po ďalšom RPG z Faerunu, na druhej strane som sa bál, či budú rešpektovať, že pôvodná Baldur’s Gate trilógia je plne a uspokojivo uzavretý príbeh, ktorý netreba znova vylamovať a pozlacovať – aby sa Larian nestal takým Brianom Herbertom tejto frančízy.
Hneď na úvod je teda treba povedať, že v určitých veciach je trojka náramne verným pokračovaním. Neodpadlo ani trochu mikromanažmentu v inventári, treskuto zábavného lootenia každej jednej mŕtvoly (zlatý Pathfinder so svojím „opúšťate lokáciu, tu je loot, čo ostal na zemi, vyberte si, čo chcete alebo to vezmite rovno všetko“), miešania a prehadzovania vecí medzi postavami kvôli záťaži (fakt nechápem, aký by bol problém implementovať nejakú automatickú alokáciu „brnenia a zbrane idú bojovej postave, potiony kleričke“ etc). To už má rezervované svoje miesto v slovníkoch ako definícia PAIN IN THE ASS. Tiež legendárne zasekávanie sa NPCčiek v dverách Larian updatol do 21. storočia tak, že keď sa objaví nejaký výťah alebo lanovka, tak pravidelne jedna postava zabudne nastúpiť, a tak sa ostane dívať jak dement, jak ostatní odchádzajú niekam do prdele. Ja neviem, nostalgia môže byť lákavá, ale občas netreba sa brániť pokroku a pripustiť, že ohľadom kvality gejmerského života sa hrateľnosť v roku 2023 už niekam posunula.
Ale ok, vážne. Ako to teda dopadlo? Z prvých kapitol som bol nekriticky nadšený. Tam to presne vyzerá, že trojka chápe, že stará trilógia je svojbytný, ukončený príbeh, a rozvíja svoj vlastný a nezávislý dej, len s jemnými stopami a odkazmi na dávnu minulosť. A robí to fantasticky, čiší z toho nielen láska, ale aj znalosť loru DnD. To je znateľné už v samotnej premise, ktorá sa točí okolo illithidov a githyanki. Práve tieto rasy a ich konflikt sú presne tým najsilnejším a najbrilantnejším momentom Forgotten Realms, kde prekračujú svoj tieň len vyluhovaného Tolkiena a stávajú sa niečím viac, niečím vlastným. Ale nie je to prítomné len tam, už len druh bytostí (mykonidi, hlbinní gnómovia, duergari), ktorý človek stretne v Underdark ukazuje, že hra vie, čo z DnD ponúknuť a ukázať originálneho, aby to nebola generická fantasy nuda.
Moje nadšenie kulminovalo v druhom akte, čo je určite jeden z vrcholov cRPGčiek vôbec. Niektoré lokácie a postavy sa čo do bizarnej kreativity a kreatívneho bizáru (v najlepšom, až borgesiánskom zmysle slova) neironicky vyrovnajú Planescapu, a v mojom mozgu často vibrovalo len citoslovce „Wow!“ a otvorená huba. Neuvedomil som si, že žáner surreálneho fantasy postapa je jedným z mojich obľúbených, kým som to tu nezistil. Fantastické.
No a potom sa na prelome druhého a tretieho aktu stal určitý zvrat, čo ma fakt nasralo a rozhodilo emocionálnu trajektóriu číreho nadšenia do sínusoidy. Moment, kde to práve vyzerá, že trojka nakoniec nerozpráva vlastný nezávislý príbeh, ale je priamejším pokračovaním, než sa tvárila. A boli to chvíle, kde som v živote nemal o hre rozporuplnejšie pocity: na jednej strane ako hra to naďalej bolo výborné, ale ako sequel mi to prišlo úplne katastrofálne – snáď v tomto ohľade horšie, než nová Star Wars trilógia, a to som si nemyslel, že je vôbec fyzikálne možné. Našťastie moje najhoršie obavy sa nevyplnili, a v príbehu nastal ešte ďalší zvrat, ktorý negoval tie najhoršie dôsledky a učinil to ako pokračovanie ako tak znesiteľným. A tak nakoniec moje surové nasratie sa obmedzilo na encounter s jedným starým známym, ktorý mi predstavil ten najhorší možný druh fan service – je tam zjavne preto, aby potešil fanúšicku základňu starej trilógie, ale robí to najhorším možným spôsobom a to tak, že ignoruje úplne charakterový oblúk danej postavy a resetuje ju do bodu nula. Fakt extrémne lacné.
Ale diskusie, ako trojka zlyháva, kde naopak celkom funguje ako sequel, si nechám na záver do veľkej spoilerovej časti pre tých, ktorých to zaujíma. Ako samostatná hra je naďalej vynikajúca, a aj k záveru hry dokáže ponúknuť lokácie, u ktorých mi padala metaforická čelusť. A hoci má kopu chýb a nedomysleností (najvýraznejšie mi utkvelo, jak inak spoločníci komentujú skoro všetko, tak zrovna keď sme následkom môjho rozhodnutia museli zabiť jednu postavu z party, tak k tomu nikto nepovedal ani slova), tak... tá hra má dušu. Je nádherná navonok aj vnútri, a aj v dobe, keď som bol najviac nasraný, som sa nevedel dočkať, kým ju znovu spustím a nechám sa pohltiť. (Čo o tom vypovedá viac, než že v okamžiku, keď som dokončil hru, som to rozdýchal asi pár minút a hneď som sa pustil do tvorby novej postavy, aby som si to dal za zlouna.) Snáď žiadna oblasť nie je generická, všetky majú svojho vlastného genia loci, ktorý sa mi usadí v spomienkach. Dej (aj vďaka rozhodnutiam, aj vďaka neúspechom v kockách) mi vygeneroval niekoľko ufff momentov, ktoré som rozdýchaval ešte ďalší deň. Postavy som si niektoré zamiloval (Shadowheart je zlatíčko, ale paradoxne som si hrozne obľúbil aj Lae’zel, hoci sme sa dokonca nezhodli na tom, kto z nás je hlavná postava), niektoré boli slabšie (Wyll a Karlach), ale aj tie som mal nakoniec rád. Boje, hoci ma občas ubíjali, tak dokázali gradovať a tie zásadné mali vždy nové bossfight fíčury, ktoré ich činili sviežimi a dosť som si ich užil vlastne ako svoj typ šachových hádaniek.
A ruku na srdce, „objektívne“ je v mnohých ohľadoch samozrejme lepšie RPGčko než staré Baldur’s Gate – čo je ostatne osud mnohých pionierských klasík, že to, čo je v nich načrtnuté a zasadené, sa plne rozvinie až neskôr. Týka sa to hlavne samotného roleplayingu – kde v starej trilógií boli ability prakticky výlučne (až na pár extrémne vzácnych výnimiek) mechanické, takže pokiaľ ste nehrali čarodejov, tak nič nebránilo mať inteligenciu na minime, pretože vám bola k hovnu. Tu priamo v rozhovoroch majú veľmi pestré možnosti a využitie ako ability, tak skilly, tak povolania a rasy, čo samo o sebe vzbudzuje apetít po znovuhrateľnosti par excellence. Ako standalone dobrodružstvo vo Forgotten Realms je Baldur’s Gate 3 fantastické, a udelil by som čisto z pocitu 95%. Ako pokračovanie to však v mnohých ohľadoch škrípe (aj keď nie tak, ako to chvíľu vyzeralo), a tak nemôžem ako starý milovník starej trilógie pár bodov nestrhnúť.
(Nasleduje tu teraz ten dlhý rant na niekoľko normostrán na to, ako si to vedie ako sequel, takže fakt ŤAŽKÉ SPOILERY jak na pôvodnú trilógiu, tak na trojku.) Prvotným okamžikom môjho zdesenia bol práve ten zvrat v Moonrise Towers, kde sa odhalí, že Starší mozog je zotročený Mŕtvou trojkou. Čo samo o sebe by fungovalo, bolo by fajn a cool... Keby DOSLOVA CELÁ PÔVODNÁ TRILÓGIA nebola o tom, že Bhaal anticipuje svoju vlastnú smrť, a tak dekády precízne orchestruje plán, ako roztrúsi svoju božskú esenciu skrz svoje deti, aby rozpútali medzi sebou strašlivé boje, povraždili sa navzájom a tak buď oslobodili jeho esenciu a mohol sa znovuzrodiť, alebo aby jedno z detí zasadlo na jeho trón a stalo sa novým Bhaalom. A celý dej môjho Bhaalovho splodenca kulminoval v tom, že som porazil svojich súrodencov, sám so prežil a odmietol som Bhaalovu moc, ostal som smrteľníkom – a tým som zhatil celý otcov epicky zorchestrovaný plán. Dobytie Bhaalovho trónu a jeho odmietnutie je tu doslova analogické zhodeniu Prsteňu do sopky, kulmináciou celej pôvodnej trilógie.
No a tuto to chvíľu vyzeralo ako ďalší level môjho najnenávidenejšieho druhu sequelu. Ani nie, „na tom, čo sa stalo predtým, vôbec nezáleží, pretože je tu väčšie a strašnejšie zlo“, ale až „to, čo sa stalo predtým, sa vlastne vôbec nestalo, a je tu zas to isté zlo“. Pretože zrazu sa dozviem, že Bhaal tu so svojími druhmi z božieho záhrobia zotročil Starší mozog... a, nedostanem žiadne vysvetlenie, jak to, keď mal byť mŕtvy a jeho plán na návrat zhatený. Proste po vzore nových „somehow, Palpatine has returned“ Star Wars sa tu nejak Bhaal zas vrátil. Keď budem pokračovať v analógií s Pánom prsteňov, je to, ako by sa v pokračovaní objavila postava nejakej Sauronovej dcéry, o ktorej sa dozvieme, že má Prsteň moci, ktorým mobilizuje armády a chce ovládnuť Balroga... a ja som ako „počkať, počkať, POČKAŤ SEKUNDU, nebola náhodou celá pointa príbehu, že Prsteň bol zhodený do sopky a Sauron raz a navždy porazený“.... akurát by som to ani nemohol vysloviť, lebo by to vôbec nebolo tématizované a bralo sa to ako samozrejmosť. WTF.
Toto nasratie u mňa kulminovalo u Sarevoka, ktorý sa zrazu zjaví pod Baldurovou bránou ako hlava Vražedného tribunálu, a ja som opäť nasrane a znechutene mal v hlave otázky „ako a prečo?“ Nespočíval náhodou príbeh Sarevoka v tom, že potom, čo je zabitý ako Veľký záporák na konci jednotky, tak je vzkriesený s pomocou hlavnej postavy v Throne of Bhaal, kde si už po posrmrtnej kontemplácií uvedomil, že jeho pokus nastúpiť na Bhaalov trón je sen, ktorý je už dávno mŕtvy, a pomôže vám poraziť ostatných súrodencov (dokonca s možnosťou konverzie na chaotické dobro). To je predsa nádherný tragický oblúk pokánia, ktorý v epilógu končí tým, že zostane navždy rozpoltenou, tragickou a blúdiacou postavou... a tu zrazu predsedá Bhaalovmu tribunálu prečo presne? Čo je jeho motivácia? Či po existenciálnom blúdení sa usídli ako Bhaalov syn vo svojom prirodzenom biotope, t. j. na generálnom sekretariáte Vražedného tribunálu, a proste robí vraždené zlo, lebo je esenciálne vraždený zloun, ja neviem.
Analogicky sa to dá vnímať aj u Viconie, ale tá má v deji aspoň svojbytnú zmysluplnú motiváciu, nielen „som vraždene zlý a pácham vražedné zlo“. O to väčšie nepochopenie a škoda to je v porovnaní s Jaheirou a Minscom, ktorí – bez ohľadu na to, čo si človek myslí o ich začlenení, a že je ich inklúzia tiež jasná fan service – sú napísaní vynikajúco a úplne in character. Ale keď sme pri tom, tak je ešte jedna postava, ku ktorej mali hráči ako ja podobne srdcový vzťah ako k NPCčkam, a to samotný Bhaalspawn, a s ním aj Imoen. Príde mi vlastne hrozne nevyužité, že tu nepadne ani náznak jeho osudu (ak sa nepočíta jeden kryptický dopis skrytý v Jaheirinom dome), ani minimálne cameo – o to viac, keď si človek okrem vlastnej postavy tvorí svojho Guardiana, ktorý by mohol byť nakoniec podobou Bhaalspawna! Bolo by to predsa tak pekne metapoetické, keby Emperor na seba ako svoju podobu vzal inštinktívne podobu práve hrdinu pôvodnej trilógie, ktorý by sa mihol v jednej scéne, či už ako božstvo, alebo ako smrteľník. A keby bola tá scéna zvládnutá dobre, bol by som z takéhoto stretnutia so "starým ja" fakt dojatý. Nestalo sa.
Každopádne toto veľké nasratie vyplývalo primárne z toho, že ako som cenil, že si ide trojka vlastný nezávislý príbeh, a tu to bolo celé zrušené tým, že sa to nasilu stalo pokračovaním niečoho, čo pokračovanie nepotrebovalo... A to našťastie bolo sčasti vykúpené v záverečnom dvojitom twiste, kde sa ukázalo, že vskutku bol hlavným záporákom celý čas Starší mozog, ktorý akurát Mŕtvou trojkou manipuloval. A illithidi tak neboli len zásterkou pre intrigy Mŕtvej trojky, ale naopak Mŕtva trojka bola dvojitou zásterkou pre intrigy Staršieho mozgu. A kde by som nebol ochotný tolerovať, že Bhaal, ktorého som v tak epickom príbehu porazil, sa len tak vrátil ešte mocnejší než predtým, akoby sa nič nestalo, tak som ochotný tolerovať, že ozveny dávnej bhaalovskej apokalypsy boli využité Starším mozgom na svoju vlastnú apokalypsu. Aj Bhaal ostáva porazený, keď už sám nedokáže byť tou kozmickou hrozbou sám, ale zmôže sa len na to, aby bol nevedomo figúrkou inej kozmickej hrozby.
