„Welcome to Dark Souls, a game that fucks you in the ass until you love it.“ Takto okomentoval túto videohru jeden streamer a mne nezostáva, než jeho slová podpísať. Pánovi Miyazakimu sa podaril husársky kúsok. On a jeho tím totiž vytvorili hru, ktorá je taká náročná a taká frustrujúca, že hráči pri nej od zúrivosti rozbíjajú ovládače a monitory. Aby toho nebolo málo, tak tu máme aj veľmi nejasný a zvláštne vyrozprávaný príbeh, absenciu mapy, quest logu a vôbec neochotu vysvetliť mechanizmy hry a účel rôznych predmetov či postáv.
Človek by si myslel, že takáto hra veľmi rýchlo zapadne. Veď kto sa chce pri hraní nervovať a snažiť sa pochopiť veľmi abstraktný príbeh? Dark Souls sa ale stalo obrovským hitom, v podstate prepísalo videoherné dejiny, položilo základy pre nový subžáner (souls-like) a Miyazaki sa stal uctievaným géniom. Keď uvážime, že pred svojím vstupom do FromSoftware nemal s hrami žiadne skúsenosti, znie to celé až neuveriteľne (raz by to mal niekto sfilmovať).
Dark Souls predstavuje odvážnu a radikálnu víziu, ktorá nerobí kompromisy. A je jasné, že vás svojimi pravidlami bude často štvať. Možno dokonca veľmi často. Napriek tomu je vysoko pravdepodobné, že túto hru budete milovať a stanete sa na nej závislí. Presne tak sa to stalo aj mne. Štvala ma, miestami som autorov preklínal za to, ako nadizajnovali levely a rozmiestnili nepriateľov, prípadne som zúfalo kvílil: „To je také ťažké dať sem aspoň jeden posratý bonfire?!?“ (New Londo Ruins)... ale po porážke bossa bolo všetko zabudnuté a tvorcov som vzýval ako majstrov. Tvrdých, ale férových. No, skrátka Dark Souls vo mne vyvolalo mnoho rôznorodých pocitov.
Od začiatku ma uchvátila atmosféra, sofistikovane prepojený svet (v ktorom som sa ale kvôli svojmu mizernému orientačného zmyslu často strácal) aj stále pôsobivá grafika. A samozrejme, súbojový systém a mimoriadne kreatívni bossovia, pri ktorých tvorcovia naozaj popustili uzdu fantázii. Keďže v Demon's Souls som hral za mága, v Dark Souls som sa rozhodol zvoliť cestu mocného bojovníka. Sem-tam som síce nejaké kúzlo použil, ale väčšinu času som sa spoliehal na svoj meč a štít. A bola to naozaj zábavná jazda. Náročnosť mi prišla vyššia než v prípade Demon's Souls, ale nebolo to na škodu. Pocit z víťazstva tak bol ešte intenzívnejší.
To, že dávam 100% ale neznamená, že by som nemal výhrady. Súvisia však skôr s mojím vkusom a pre niekoho iného môže ísť naopak o plusy. Napríklad priaznivcom podobne anti-user friendly prístupu, aký predvádza Dark Souls sa asi nikdy nestanem. Význam niektorých predmetov/postáv/miest som si teda dohľadal na internete. Zo zábavy mi to však neubralo, naopak, mám pocit, že som sa vďaka tomu do hry ponoril hlbšie.
Ako som už naznačil, spôsob rozprávania príbehu je veľmi originálny (prostredníctvom replík NPC postáv či popisov predmetov) a spolieha sa skôr na intuíciu a interpretáciu hráča. Nejaký hrubý základ je relatívne (relatívne!) pochopiteľný, ale vo zvyšku som, priznám sa, dosť tápal. Ak by ste odo mňa chceli, aby som vám príbeh popísal v dvoch-troch vetách, zrejme by som zo seba dostal len hlášku zo známeho meme: „I don't know who I am. I don't know why I'm here. All I know is I must kill.“
Nepomáha tomu ani fakt, že mnohé NPC postavy hovoria veľmi krypticky, v hádankách, prípadne vám rovno klamú. Alebo aby ste niečo z príbehu odhalili, musíte s nimi prehovoriť v presne určený čas (napr. pred porážkou konkrétneho bossa). Čo vám samozrejme hra nikdy nenaznačí. Na druhej strane si myslím, že človek si Dark Souls môže na sto percent vychutnať aj za predpokladu, že sa o príbeh nebude starať. Celkový lore je však (z toho, čo som pochytil) veľmi zaujímavý, temný a podobne ako pri Demon's Souls pripomína niektoré staroveké mýty či báje.
Dark Souls je po všetkých stránkach fantastické dobrodružstvo, ktoré síce z môjho pohľadu nie je bez chýb (Blighttown je podľa mňa regulérne príšerná lokácia, to mi nikto nevyhovorí), ktoré vám možno v mnohom nesadne, ale pri ktorom skrátka musíte obdivovať tú víziu a lásku, s ktorou bolo stvorené. Ani minútu som sa pri hraní nenudil. Naopak, po skončení som chcel viac (a našťastie som nášup vďaka DLC aj dostal). Ak to nie je znak kvalitnej hry, tak potom už neviem, čo iné. Pecka.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Capra Demon, Great Grey Wolf Sif, Gwyn Lord of Cinder, Artorias the Abysswalker
Človek by si myslel, že takáto hra veľmi rýchlo zapadne. Veď kto sa chce pri hraní nervovať a snažiť sa pochopiť veľmi abstraktný príbeh? Dark Souls sa ale stalo obrovským hitom, v podstate prepísalo videoherné dejiny, položilo základy pre nový subžáner (souls-like) a Miyazaki sa stal uctievaným géniom. Keď uvážime, že pred svojím vstupom do FromSoftware nemal s hrami žiadne skúsenosti, znie to celé až neuveriteľne (raz by to mal niekto sfilmovať).
Dark Souls predstavuje odvážnu a radikálnu víziu, ktorá nerobí kompromisy. A je jasné, že vás svojimi pravidlami bude často štvať. Možno dokonca veľmi často. Napriek tomu je vysoko pravdepodobné, že túto hru budete milovať a stanete sa na nej závislí. Presne tak sa to stalo aj mne. Štvala ma, miestami som autorov preklínal za to, ako nadizajnovali levely a rozmiestnili nepriateľov, prípadne som zúfalo kvílil: „To je také ťažké dať sem aspoň jeden posratý bonfire?!?“ (New Londo Ruins)... ale po porážke bossa bolo všetko zabudnuté a tvorcov som vzýval ako majstrov. Tvrdých, ale férových. No, skrátka Dark Souls vo mne vyvolalo mnoho rôznorodých pocitov.
Od začiatku ma uchvátila atmosféra, sofistikovane prepojený svet (v ktorom som sa ale kvôli svojmu mizernému orientačného zmyslu často strácal) aj stále pôsobivá grafika. A samozrejme, súbojový systém a mimoriadne kreatívni bossovia, pri ktorých tvorcovia naozaj popustili uzdu fantázii. Keďže v Demon's Souls som hral za mága, v Dark Souls som sa rozhodol zvoliť cestu mocného bojovníka. Sem-tam som síce nejaké kúzlo použil, ale väčšinu času som sa spoliehal na svoj meč a štít. A bola to naozaj zábavná jazda. Náročnosť mi prišla vyššia než v prípade Demon's Souls, ale nebolo to na škodu. Pocit z víťazstva tak bol ešte intenzívnejší.
To, že dávam 100% ale neznamená, že by som nemal výhrady. Súvisia však skôr s mojím vkusom a pre niekoho iného môže ísť naopak o plusy. Napríklad priaznivcom podobne anti-user friendly prístupu, aký predvádza Dark Souls sa asi nikdy nestanem. Význam niektorých predmetov/postáv/miest som si teda dohľadal na internete. Zo zábavy mi to však neubralo, naopak, mám pocit, že som sa vďaka tomu do hry ponoril hlbšie.
Ako som už naznačil, spôsob rozprávania príbehu je veľmi originálny (prostredníctvom replík NPC postáv či popisov predmetov) a spolieha sa skôr na intuíciu a interpretáciu hráča. Nejaký hrubý základ je relatívne (relatívne!) pochopiteľný, ale vo zvyšku som, priznám sa, dosť tápal. Ak by ste odo mňa chceli, aby som vám príbeh popísal v dvoch-troch vetách, zrejme by som zo seba dostal len hlášku zo známeho meme: „I don't know who I am. I don't know why I'm here. All I know is I must kill.“
Nepomáha tomu ani fakt, že mnohé NPC postavy hovoria veľmi krypticky, v hádankách, prípadne vám rovno klamú. Alebo aby ste niečo z príbehu odhalili, musíte s nimi prehovoriť v presne určený čas (napr. pred porážkou konkrétneho bossa). Čo vám samozrejme hra nikdy nenaznačí. Na druhej strane si myslím, že človek si Dark Souls môže na sto percent vychutnať aj za predpokladu, že sa o príbeh nebude starať. Celkový lore je však (z toho, čo som pochytil) veľmi zaujímavý, temný a podobne ako pri Demon's Souls pripomína niektoré staroveké mýty či báje.
Dark Souls je po všetkých stránkach fantastické dobrodružstvo, ktoré síce z môjho pohľadu nie je bez chýb (Blighttown je podľa mňa regulérne príšerná lokácia, to mi nikto nevyhovorí), ktoré vám možno v mnohom nesadne, ale pri ktorom skrátka musíte obdivovať tú víziu a lásku, s ktorou bolo stvorené. Ani minútu som sa pri hraní nenudil. Naopak, po skončení som chcel viac (a našťastie som nášup vďaka DLC aj dostal). Ak to nie je znak kvalitnej hry, tak potom už neviem, čo iné. Pecka.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Capra Demon, Great Grey Wolf Sif, Gwyn Lord of Cinder, Artorias the Abysswalker
Milk Outside a Bag of Milk Outside a Bag of Milk
Pro: atmosféra, náročnosť, súboje, grafika
Proti: na môj vkus až príliš anti-user friendly