Spočiatku som váhal, či sa mám do Dark Souls II vôbec pustiť. Ako je všetkým známe, duchovný otec série Hidetaka Miyazaki sa na dvojke nepodieľal, keďže makal na Bloodborne. Takže som sa bál, že to už takpovediac „nebude ono“. Ale potom som to predsa len riskol (hru som kúpil v akcii za necelých 10 eur, čo mi prišlo ako prijateľná čiastka aj za prípadné sklamanie). Znížil som očakávania a do poslednej chvíle dúfal, že to nebude také zlé, ako hovorili niektoré ohlasy. A dopadlo to... veľmi rozporuplne.

Prvých cca 8 hodín bolo číre peklo, počas ktorého som len nadával na neschopnosť vývojárov. Mal som pocit, že tvorcovia prvý diel ani nehrali a ak hrali, tak ho vôbec nepochopili. Väčšina zmien a postupov sa mi nepáčila. Aby som vypichol len niektoré: Neustále prepadávanie skupinkami nepriateľov. Obskúrna fixácia tvorcov na boje proti viacerým bossom súčasne. NPC invázie. Bieli duchovia v bielej hmle (WTF?). Sochy pľujúce jed. Zbytočný (ale žiaľ dôležitý) nový stat Adaptibility, ktorý všetko len skomplikoval. Príšerné hitboxy. Znižovanie zdravia po každej smrti. Nekonečne pomalé pitie estusu, dopĺňanie HP/staminy a otváranie dverí.

A prečo sa nepriateľom nedá utiecť? Lebo tvorcom sa nepáčilo, že hráči zamierili rovno k bossovi? Bola to predsa legitímna súčasť taktiky a bolo fajn, že hráč si mohol vybrať. Mohol sa k bossovi presekať, alebo k nemu proste dobehnúť. Prečo to meniť?

Toto všetko len potvrdilo moju domnienku, že autori netušili, ako vytvoriť náročnú, ale fér hru a uchýlili sa k lacným trikom. Hodíme tam rovno päť gargoylov, však nech je to poriadne ťažké! Dark Souls bola hra tvrdá, ale férová. Dávala vám šancu zlepšovať sa bez toho, aby vás zbytočne frustrovala. Dark Souls II to obrátilo hore nohami a vývojári si zrejme povedali, že čím viac polien budú hráčom hádzať pod nohy, tým lepšie. Pretože, no viete, asi tak si predstavujú hardcore hru. Bola to len frustrácia pre frustráciu, náročnosť pre náročnosť, ale bez pochopenia toho, čo znamená byť fér.

Napriek tomuto všetkému som to nevzdal. Zažil som síce rage quit (vôbec prvý!) a hru zmazal, ale následne som sa k nej vrátil s čistou hlavou. Rozohral som ju znova, tentokrát za iný class a s cieľom zamerať sa na silu. A odrazu to išlo oveľa lepšie a svižnejšie a ja som sa dokonca začal baviť. Čiastočne to iste bolo aj tým, že som si už proste zvykol na pravidlá. Čo ale neznamená, že sa mi páčili a že by som ich považoval za fér. Nepovažujem.

Príliš ma neoslovili ani nudné lokácie, ktoré boli často veľmi podobné jednotke a ani nezaujímaví bossovia. Tu sa tvorcovia nerozpakovali a niektorých bossov proste natvrdo skopírovali z jednotky, dokonca aj s rovnakými pohybmi. Prípadne zopár bossov neskôr ponúkli ako bežných nepriateľov. Proste lenivá a dosť odfláknutá práca.

Čo sa mi páčilo? Grafika bola fajn, tiež niekoľko lokácií, uvítal som aj možnosť teleportovať sa medzi ohniskami (hra je aj tak dosť dlhá, takže to aspoň ušetrí čas). Potešila ma aj možnosť dať si štyri prstene a nie len dva. Fajn bolo aj zopár bossov a bojov. Despawning nepriateľov mi vlastne neprekážal a vo viacerých situáciách som ho vyslovene uvítal. Atmosféra tiež ušla a miestami som cítil, že je to „staré dobré Dark Souls“.

Celkovo je však dvojka zatiaľ jednoznačne najhorší diel Souls série a absencia majstra Miyazakiho je sakramentsky cítiť. Úplne mizerná tá hra nie je, ale vyžaduje naozaj veľkú trpezlivosť a toleranciu voči chybám a mnohým nefér postupom. Ak však prežijete niekoľko úvodných hodín, tak sa baviť zrejme budete.

Edit: Nahliadol som aj do prvého DLC, ale tvorcovia ani v ňom očividne nič nepochopili. Gank squad na každom rohu, no a samozrejme pľujúce sochy, na ktoré boli vývojári asi takí pyšní, že ich napchali aj sem. Nebudem teda strácať čas a nervy a radšej Dark Souls II odložím. Zrejme už navždy.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Smelter Demon