Dystopická sci-fi noir vizuálna novela je koncept, ktorý spája viacero mojich obľúbených prvkov do jedného. V prípade Dry Drowning však hra strašne klame telom, resp. prvými dojmami.

Keď som hru začal hrať vyzera to, že bude spĺňať moje očakávania, máme tu noirového detektíva antihrdinu, trpiaceho vlastnou minulosťou a zvláštnu, rituálnu vraždu, ktorá vyzerá ako podľa vzoru vrážd z detektívovej minulosti. Na hre je extrémne cítiť to nadšenie autorov z týchto žánrov, ale zároveň aj to, ako mali asi cca vymyslenú prvú vraždu, resp. prvú kapilu a záverečnú pointu tretej kapitoly, ale ten zvyšok je vlastne v mnohom nedomyslený a slúži ako výplň, ktorú treba rýchlo, rýchlo vymyslieť a urobiť. Vážne tak silný kvalitatívny prepad ako cca od konca prvej kapitoly som v hre dávno nezažil. Nehovoriac o tom, že aj pár úvodných ilustrácii hry má oveľa, oveľa vyššiu kvalitú a komplexnejší artstyle ako zvyšok a hra tak klame telom.

Keďže vizuálne novely patria už z názva medzi tie statickejšie typy hier, to najpodstatnejšie by mali byť príbeh a dialógy. Ako som už napísal vyššie, príbeh sa začne rozvíjať sľubne, aby sa postupom cez klišé a pseudodramatické prehnane prekombinované zvraty vlastne dostal k pointe, ktorá by bola zaujímavá v prípade, že by cesta k nej nebola extrémne nudná a stupídna.

Tu možno veľkú vinu nesú hlavne anglické dialógy, lebo je možné, že talianski autori nevedia dobre anglicky, no na druhej strane sa neboja akože filozofovať alebo oháňať anglickými frázami. Celkovo to pôsobí ako keď si tínedžer píše svoj prvý detektívny technothriller a používa všetky tie cool výrazy, ktoré si zapämatal z TV a hier. No väčšinou ich používa nesprávne. Ako príklad si predstavte policajnú dôstojníčku, ktorá historicky nenávidí nášho detektíva, no nevadí jej oslovovať ho "dude" alebo s ním smalltalkovať. Nie, nie je tam žiaden pokus o flirt medzi nimi. Taktiež detektív pôsobí miestami akože cool flegmaticky a bez toho, aby to nejaká vec v dialógu spustila, začne byť zrazu nepríjemne asertívny, až agresívny. To všetko cez zlátaninu britskej a americkej angličtiny a zmeskou formálne a neformálnej, kde si postavy vymenia po vete na veľmi formálnej úrovni, nasledujúc to casual slangom dlhodobých kamarátov, pokračujúc opäť formálne. No a v kontexte toho nie je asi žiadna postava sympatická a extrémne vážny príbeh, ktorý trúsi nemiestne a hlúpe akože vtipné poznámky nemôže byť braný vôbec vážne, O to viac, že ten politický presah pôsobí ako písaný 15ročnými. Ponúka sa tu na internete obľúbené slovo "cringe".

No a čo som si myslel, že pri vizuálnej novele nikdy nebudem musieť riešiť je user interface - tu je jednoducho strašný a neprehľadný, už tvar samotného kurzora a položiek interfacu založeného na futuristickom technotablete/mobile ukazuje, ako málo použiteľnosti autori vidia - ikony miesto skratiek vôbec nepôsobia známo a človeku vôbec trvá, aby si zvykol na to, kam vôbec kurzor kliká, lebo klikáte nie tam, kde ukazuje špička, ale tam kde je jeho stred. Pri niečom na ovládacie prvky tak nenáročnom ako je VN, toto považujem za poriadny fail.

Vizuálnych noviel existuje určite veľa lepších a v tomto prípade nevidím dôvod sa do Dry Drowning vôbec púšťať, ani keď vás zasadenie láka, pretože vo výsledku väčšina vecí nedáva zmysel, navzájom sa vylučuje alebo je písaných s naivitou, skúsenosťami a slovníkom rannej puberty, ktorá píše príbeh o štyridsiatnikovi, politike a korporáciach.

Mimochodom špeciálna schopnosť detektíva vidieť lži tým, že vidí tváre ľudí ako keby boli zvieracie alebo démonské, nie je v hre nijak vysvetlená. Funguje je len aké vizuálne zobrazenie obvinenia ľudí na základe získaných stôp a vo výsledku je tak len akýmsi klamlivým propagačným lákadlom na screenshotoch, ktoré je len na prázdny efekt