Herní výzva 2024: 9. Ztraceno v překladu
Naozaj neviem, prečo sa tak mučím a vyhľadávam podobné hardcore hry. Asi vo mne fakt bude kus masochistu... Sifu je výbornou ukážkou toho, že na poli ťažkých hier sa dá stále vymyslieť niečo zaujímavé. A že „ťažká hra“ sa nemusí automaticky rovnať „kopírka Dark Souls“.
Sifu sa s tým príliš nepára, nechce ohurovať prepracovaným príbehom. Ten je úplne jednoduchý (zabili mu fotra, takže REVENGEEEEE!!!), podstatný je však samotný gameplay, ktorý je parádny. Zaujímavosťou je, že tvorcovia v neskorších updatoch pridali do hry tri rôzne obtiažnosti. Ja sám som začal hrať na strednej (teda takej, akú tvorcovia zamýšľali), ale hneď v prvom leveli som zistil, že to rozhodne nebude med lízať. Boj je výborný, ale trvá dosť dlho, kým hráč dostane pod kožu všetky mechanizmy. Ozval sa tak vo mne starý známy PTSD pocit z úvodu Sekira. V slabšej chvíľke som teda rozohral hru znovu, tentokrát na easy a bez problémov preplachtil až do tretej úrovne.
Ale potom som si povedal: „Ty idiot, však si si tú hru kupoval, lebo si chcel výzvu a toto nie je ani výzvička!“ Takže som sa pekne krásne vrátil k strednej obtiažnosti a trpel. Ale zároveň sa aj prekliato bavil. Cieľom hry je – ako inak – poraziť piatich hlavných bossov. Vtip je v tom, že ich porážka nie je to najťažšie. Vlastne sa dá povedať, že skoro každého bossa porazíte na prvý či druhý raz, ale aj tak budete tieto súboje často opakovať. Prečo? Pretože po každej smrti vaša postava starne, znižuje sa jej zdravie a približuje sa definitivnej smrti (tú dosiahne niekedy okolo 70-ky).
Ak teda bossa porazíte ako 70-ročný dôchodca a čakajú vás ešte ďalšie úrovne, tak budete mať problém, pretože vek, v ktorom bossa porazíte si automaticky prenášate do ďalšieho levelu. Inak povedané: cieľom je poraziť bossa ako čo najmladší junák. Táto mechanika mi prišla výborná a originálna. A trvalo rozhodne dosť dlho, kým som sa poriadne naučil všetky úhyby, parry, úskoky a údery. Hra je však totálne návyková a pokiaľ vám sadne, tak ju proste nepustíte z rúk, kým sa z vás nestane nefalšovaný majster kung-fu. Päť levelov sa na prvý pohľad môže zdať málo, ale vzhľadom na celý koncept je to tak akurát (cením, že autori hru zbytočne nenaťahovali).
Vyzdvihnúť tiež musím príjemne štylizovanú grafiku a vizuálne stvárnenie lokácií (výtvarne pôsobivá je najmä tretia časť v múzeu). Sifu som odohral s čínskym dabingom, čo sa mi hodilo nielen kvôli výzve, ale lepšie to pasovalo aj k samotnej hre. Bugy som v hre skoro nezaznamenal, teda okrem jedného nepríjemného okamihu, kedy sa boss zasekol mimo môj dosah a nemohol som ho tak poraziť (v hre, kde sa ráta každý pokus, by sa to predsa len stávať nemalo). Našťastie išlo len o jeden nešvár, inak viac-menej nemám čo vytknúť.
Naozaj neviem, prečo sa tak mučím a vyhľadávam podobné hardcore hry. Asi vo mne fakt bude kus masochistu... Sifu je výbornou ukážkou toho, že na poli ťažkých hier sa dá stále vymyslieť niečo zaujímavé. A že „ťažká hra“ sa nemusí automaticky rovnať „kopírka Dark Souls“.
Sifu sa s tým príliš nepára, nechce ohurovať prepracovaným príbehom. Ten je úplne jednoduchý (zabili mu fotra, takže REVENGEEEEE!!!), podstatný je však samotný gameplay, ktorý je parádny. Zaujímavosťou je, že tvorcovia v neskorších updatoch pridali do hry tri rôzne obtiažnosti. Ja sám som začal hrať na strednej (teda takej, akú tvorcovia zamýšľali), ale hneď v prvom leveli som zistil, že to rozhodne nebude med lízať. Boj je výborný, ale trvá dosť dlho, kým hráč dostane pod kožu všetky mechanizmy. Ozval sa tak vo mne starý známy PTSD pocit z úvodu Sekira. V slabšej chvíľke som teda rozohral hru znovu, tentokrát na easy a bez problémov preplachtil až do tretej úrovne.
Ale potom som si povedal: „Ty idiot, však si si tú hru kupoval, lebo si chcel výzvu a toto nie je ani výzvička!“ Takže som sa pekne krásne vrátil k strednej obtiažnosti a trpel. Ale zároveň sa aj prekliato bavil. Cieľom hry je – ako inak – poraziť piatich hlavných bossov. Vtip je v tom, že ich porážka nie je to najťažšie. Vlastne sa dá povedať, že skoro každého bossa porazíte na prvý či druhý raz, ale aj tak budete tieto súboje často opakovať. Prečo? Pretože po každej smrti vaša postava starne, znižuje sa jej zdravie a približuje sa definitivnej smrti (tú dosiahne niekedy okolo 70-ky).
Ak teda bossa porazíte ako 70-ročný dôchodca a čakajú vás ešte ďalšie úrovne, tak budete mať problém, pretože vek, v ktorom bossa porazíte si automaticky prenášate do ďalšieho levelu. Inak povedané: cieľom je poraziť bossa ako čo najmladší junák. Táto mechanika mi prišla výborná a originálna. A trvalo rozhodne dosť dlho, kým som sa poriadne naučil všetky úhyby, parry, úskoky a údery. Hra je však totálne návyková a pokiaľ vám sadne, tak ju proste nepustíte z rúk, kým sa z vás nestane nefalšovaný majster kung-fu. Päť levelov sa na prvý pohľad môže zdať málo, ale vzhľadom na celý koncept je to tak akurát (cením, že autori hru zbytočne nenaťahovali).
Vyzdvihnúť tiež musím príjemne štylizovanú grafiku a vizuálne stvárnenie lokácií (výtvarne pôsobivá je najmä tretia časť v múzeu). Sifu som odohral s čínskym dabingom, čo sa mi hodilo nielen kvôli výzve, ale lepšie to pasovalo aj k samotnej hre. Bugy som v hre skoro nezaznamenal, teda okrem jedného nepríjemného okamihu, kedy sa boss zasekol mimo môj dosah a nemohol som ho tak poraziť (v hre, kde sa ráta každý pokus, by sa to predsa len stávať nemalo). Našťastie išlo len o jeden nešvár, inak viac-menej nemám čo vytknúť.
Milk Outside a Bag of Milk Outside a Bag of Milk
Pro: príjemná grafika, návykovosť, súbojový systém
Proti: počas hrania sa objavil jeden bug, inak nič podstatné