Herní výzva 2024. - 9. Ztraceno v Překladu
Keby som bol býval vedel, že mi táto hra zaberie toľko času a budem ju musieť niekoľkokrát prerušiť kvôli iným prioritám, asi by som si do poslednej kategórie hernej výzvy dal niečo oveľa kratšie. Každopádne môžem konečne povedať, že som Mato Anomalies dohral. S hrou som začal niekedy ešte vo februári, no potom sa prioritou stala "Persona 3 Reload". K hre som sa opätovne vrátil niekedy v apríli, no potom vyšli tituly Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes a následne Sand Land, kde som opäť musel priority dať tým smerom. Toto všetko však nehovorím preto, že by som sa chcel sťažovať. Dôvod je skôr ten, že týmto štýlom rozbitého hrania sú nakoniec možno moje dojmy touto skutočnosťou ovplyvnené.
Zo začiatku ma Mato Anomalies náramne bavilo. Prvé dve kapitoly a jednotlivé dungeony boli spracované solídne, akcia fungovala skvele, do hry sa dostalo veľké množstvo zaujímavých postáv, ktoré som chcel sledovať a obe stránky hry ma bavili. Akcia, i kartové súboje. Dungeony okrem toho boli celkom obohatené aj o niekoľko dobre nadizajnovaných hlavolamov, prípadne nebezpečných uličiek, kde ste sa mohli vyhnúť nepovinným protivníkom. Zase je ale pravda, že som sa snažil súbojom moc nevyhýbať, nakoľko spolu s úspechmi získavate aj skúsenosti, a tie sú v tejto hre skutočne potrebné. Taktika celkom fungovala, v hre bolo niekoľko solídne spracovaných bossov, pričom hneď prvý ma zaujal svojim kolotočovým dizajnom, ktorý bol vskutku excelentný a v tomto smere som bol spokojný. Akcia, dungeony, odmeny a získavanie skúsností boli uspokojivé.
Po tom, ako som sa do hry vrátil po niekoľkých mesiacoch som už ale nebol úplne schopný sa do hry úplne ponoriť a oblasti akcie som začal celkom slušne krívať. Opätovne som musel nájsť správnu taktiku, správne kombinovať jednotlivé "geary" a hľadať schopnejšie zbrane a metódy útoku, až som si uvedomil, že ma hra už absolútne tak nechytá. Následne som teda normálnu obtiažnosť znížil na jednoduchú a povedal si, že hru iba prosto a jednoducho dokončím. Jednoduchá náročnosť sa však stala pre mňa síce fajnou barličkou, no súčasne sa jej podarilo z hry vytlačiť akúkoľvek výzvu. Čiastočne síce pomohol aj správny výber "gearov", ktoré vedia vylepšiť vaše schopnosti v oblasti útoku, obrany, zdravia a rýchlosti, no útoky protivníkov sa zmenili zo skutočne smrtiacich na totálne ťapnuťia po tvári. Čo bohužiaľ urobilo akciu celkom nudnú. Myslím si, že keby mala hra podobnú obtiažnosť ako zvolili v Persona 3 Reload, kde by to fungovalo niečo ako medzistupeň štandardnej, no nie úplne jednoduchej obtiažnosti, neprekážalo by mi to. Myslím si, že to je asi moja reálna úroveň. Niečo medzi ľahkým a klasickým. Našťastie to ale nie je všetko, čo hra obsahuje.
Kartové súboje, ktoré slúžia ako prelomenie obrany mysle sú spracované veľmi zaujímavo a často predstavovali skutočnú výzvu vedieť si zvoliť správny deck a pustiť sa do súboja. Fajn pomôcka je, že pokiaľ sa vám trikrát nepodarí úspešne prelomiž myseľ, môžete túto časť preskočiť a pokračovať v hre. Využil som to asi dokopy dvakrát, keď som už skutočne nebol schopný nájsť lepšiu taktiku a hra ma neustále porážala. No aj tie zdanlivo nezvládnuteľné kartové súboje sú reálne zvládnuteľné. Niekedy však k tomu treba tá trocha šťastia a správne karty. Nie vždy to ale vychytáte.
Príbeh Mato Anomalies je v mnohých aspektoch zaujímavý, no rovnako by som mohol povedať, že aj celkom komplikovaný. V niektorých elementoch mi pripomenul seriál "Dark", vo finále dokonca prichádza niekoľko zvratov v tomto štýle, no nedá sa povedať, že je to úplne na ten spôsob. Nechcem v tomto smere veľa spoilovať, nakoľko príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby hru posúvali ďalej, no je otázne či si v niektorých momentoch poviete, že to reálne dáva aj zmysel. Páči sa mi ale vysvetlenie démonov, s ktorými bojujete v dungeonoch a ich prepojenie na rôzne postavy. Pretože títo démoni sú často skôr emócie a určité formy posadnutosti. Slúžia v mnohom ako metafory.
Graficky hra vyzerá okey. Nič výnimočné, no dá sa na to dívať v pohode. Občas je iritujúce, že budete vidieť stále okolo seba rovnaké typy ľudí, no to sú detaily. Hudba je tiež funkčná a celkom dobrá a japonský dabing je funkčný. Jediné čo mi prekážalo bol japonský dabing Smokera, kde som mal pocit, že miestami ho dabuje chlap a miestami žena. Nebol som z toho vôbec jasný, nakoľko to pôsobilo, že išlo o dvoch úplne iných ľudí. Alebo si počas produkcie niekto niečo rozmyslel a toto je výsledok. Neviem povedať. Len to skutočne bije do uší.
No a hra sa nezaobíde ku koncu bez nejakého grindu. Poviem úprimne, že finálny boss bola moja najväčšia nočná mora. Na ľahkej obtiažnosti som musel prejsť 4 extra dungeony a nájsť kvalitnejšie zbrane a geary, aby som bol schopný nejako tento súboj zdolať. Úprimne si myslím, že je váš protivník vo výraznej presile. Neviem čo by to bolo na normálnej úrovni. Možno by som ešte stále hru nedohral.
Vo finále ma ale akosi najviac na hre mrzelo, že bola postupne neskonale repetetívna. Ak to opäť prirovnám s Persona 3 Reload, tak vaše vzťahové linky bolo presne to, čo robilo hru zaujímavou. Plánovali ste si dni, akcie ste nemuseli riešiť každú noc, mohli ste niečo podniknúť, viac s postavami komunikovať a podobne. Tu však veci pôsobia strašne nadiktovane. Môžete s postavami komunikovať, ale len vtedy, keď sa odblokujú dialógové možnosti. Ktoré následne môžu prísť až za dlhú dobu. A v podstate neustále chodíte na mape z jedného miesta na druhé, chodíte do dungeonov a bojujete, nejaké tie kartové súboje a znovu dokola. Nič viac v hre dokopy nie je. Je dosť možné, že keby som Personu 3 Reload nehral, dal by som hre vyšší rating, ale keď už mám v tomto smere hru s čím porovnať, dívam sa na veci trochu inak.
Prial by som si niekedy sa k hre opäť vrátiť a skúsiť to prejsť tentokrát bez prerušení a na normálnej úrovni od začiatku do konca. Či by ma to dokázalo pohltiť na celú dobu a vychutnať si hru tak, ako som si ju mal a chcel. Neviem, či k tomu niekedy dôjde, uvidíme ako na to budem mať čas, plus som takisto zvedavý aj na nové tituly, ktoré chcem vyskúšať. Ak máte radi JRPG tituly, možno vás to chytí. Ťažko sa mi to ale súdi, keď sám si nie som svojim hodnotením úplne istý. Ak by som niekedy názor zmenil, hodnotenie upravím. No momentálne si to zaslúži tých 65%, ktoré som tu udelil.
Keby som bol býval vedel, že mi táto hra zaberie toľko času a budem ju musieť niekoľkokrát prerušiť kvôli iným prioritám, asi by som si do poslednej kategórie hernej výzvy dal niečo oveľa kratšie. Každopádne môžem konečne povedať, že som Mato Anomalies dohral. S hrou som začal niekedy ešte vo februári, no potom sa prioritou stala "Persona 3 Reload". K hre som sa opätovne vrátil niekedy v apríli, no potom vyšli tituly Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes a následne Sand Land, kde som opäť musel priority dať tým smerom. Toto všetko však nehovorím preto, že by som sa chcel sťažovať. Dôvod je skôr ten, že týmto štýlom rozbitého hrania sú nakoniec možno moje dojmy touto skutočnosťou ovplyvnené.
Zo začiatku ma Mato Anomalies náramne bavilo. Prvé dve kapitoly a jednotlivé dungeony boli spracované solídne, akcia fungovala skvele, do hry sa dostalo veľké množstvo zaujímavých postáv, ktoré som chcel sledovať a obe stránky hry ma bavili. Akcia, i kartové súboje. Dungeony okrem toho boli celkom obohatené aj o niekoľko dobre nadizajnovaných hlavolamov, prípadne nebezpečných uličiek, kde ste sa mohli vyhnúť nepovinným protivníkom. Zase je ale pravda, že som sa snažil súbojom moc nevyhýbať, nakoľko spolu s úspechmi získavate aj skúsenosti, a tie sú v tejto hre skutočne potrebné. Taktika celkom fungovala, v hre bolo niekoľko solídne spracovaných bossov, pričom hneď prvý ma zaujal svojim kolotočovým dizajnom, ktorý bol vskutku excelentný a v tomto smere som bol spokojný. Akcia, dungeony, odmeny a získavanie skúsností boli uspokojivé.
Po tom, ako som sa do hry vrátil po niekoľkých mesiacoch som už ale nebol úplne schopný sa do hry úplne ponoriť a oblasti akcie som začal celkom slušne krívať. Opätovne som musel nájsť správnu taktiku, správne kombinovať jednotlivé "geary" a hľadať schopnejšie zbrane a metódy útoku, až som si uvedomil, že ma hra už absolútne tak nechytá. Následne som teda normálnu obtiažnosť znížil na jednoduchú a povedal si, že hru iba prosto a jednoducho dokončím. Jednoduchá náročnosť sa však stala pre mňa síce fajnou barličkou, no súčasne sa jej podarilo z hry vytlačiť akúkoľvek výzvu. Čiastočne síce pomohol aj správny výber "gearov", ktoré vedia vylepšiť vaše schopnosti v oblasti útoku, obrany, zdravia a rýchlosti, no útoky protivníkov sa zmenili zo skutočne smrtiacich na totálne ťapnuťia po tvári. Čo bohužiaľ urobilo akciu celkom nudnú. Myslím si, že keby mala hra podobnú obtiažnosť ako zvolili v Persona 3 Reload, kde by to fungovalo niečo ako medzistupeň štandardnej, no nie úplne jednoduchej obtiažnosti, neprekážalo by mi to. Myslím si, že to je asi moja reálna úroveň. Niečo medzi ľahkým a klasickým. Našťastie to ale nie je všetko, čo hra obsahuje.
Kartové súboje, ktoré slúžia ako prelomenie obrany mysle sú spracované veľmi zaujímavo a často predstavovali skutočnú výzvu vedieť si zvoliť správny deck a pustiť sa do súboja. Fajn pomôcka je, že pokiaľ sa vám trikrát nepodarí úspešne prelomiž myseľ, môžete túto časť preskočiť a pokračovať v hre. Využil som to asi dokopy dvakrát, keď som už skutočne nebol schopný nájsť lepšiu taktiku a hra ma neustále porážala. No aj tie zdanlivo nezvládnuteľné kartové súboje sú reálne zvládnuteľné. Niekedy však k tomu treba tá trocha šťastia a správne karty. Nie vždy to ale vychytáte.
Príbeh Mato Anomalies je v mnohých aspektoch zaujímavý, no rovnako by som mohol povedať, že aj celkom komplikovaný. V niektorých elementoch mi pripomenul seriál "Dark", vo finále dokonca prichádza niekoľko zvratov v tomto štýle, no nedá sa povedať, že je to úplne na ten spôsob. Nechcem v tomto smere veľa spoilovať, nakoľko príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby hru posúvali ďalej, no je otázne či si v niektorých momentoch poviete, že to reálne dáva aj zmysel. Páči sa mi ale vysvetlenie démonov, s ktorými bojujete v dungeonoch a ich prepojenie na rôzne postavy. Pretože títo démoni sú často skôr emócie a určité formy posadnutosti. Slúžia v mnohom ako metafory.
Graficky hra vyzerá okey. Nič výnimočné, no dá sa na to dívať v pohode. Občas je iritujúce, že budete vidieť stále okolo seba rovnaké typy ľudí, no to sú detaily. Hudba je tiež funkčná a celkom dobrá a japonský dabing je funkčný. Jediné čo mi prekážalo bol japonský dabing Smokera, kde som mal pocit, že miestami ho dabuje chlap a miestami žena. Nebol som z toho vôbec jasný, nakoľko to pôsobilo, že išlo o dvoch úplne iných ľudí. Alebo si počas produkcie niekto niečo rozmyslel a toto je výsledok. Neviem povedať. Len to skutočne bije do uší.
No a hra sa nezaobíde ku koncu bez nejakého grindu. Poviem úprimne, že finálny boss bola moja najväčšia nočná mora. Na ľahkej obtiažnosti som musel prejsť 4 extra dungeony a nájsť kvalitnejšie zbrane a geary, aby som bol schopný nejako tento súboj zdolať. Úprimne si myslím, že je váš protivník vo výraznej presile. Neviem čo by to bolo na normálnej úrovni. Možno by som ešte stále hru nedohral.
Vo finále ma ale akosi najviac na hre mrzelo, že bola postupne neskonale repetetívna. Ak to opäť prirovnám s Persona 3 Reload, tak vaše vzťahové linky bolo presne to, čo robilo hru zaujímavou. Plánovali ste si dni, akcie ste nemuseli riešiť každú noc, mohli ste niečo podniknúť, viac s postavami komunikovať a podobne. Tu však veci pôsobia strašne nadiktovane. Môžete s postavami komunikovať, ale len vtedy, keď sa odblokujú dialógové možnosti. Ktoré následne môžu prísť až za dlhú dobu. A v podstate neustále chodíte na mape z jedného miesta na druhé, chodíte do dungeonov a bojujete, nejaké tie kartové súboje a znovu dokola. Nič viac v hre dokopy nie je. Je dosť možné, že keby som Personu 3 Reload nehral, dal by som hre vyšší rating, ale keď už mám v tomto smere hru s čím porovnať, dívam sa na veci trochu inak.
Prial by som si niekedy sa k hre opäť vrátiť a skúsiť to prejsť tentokrát bez prerušení a na normálnej úrovni od začiatku do konca. Či by ma to dokázalo pohltiť na celú dobu a vychutnať si hru tak, ako som si ju mal a chcel. Neviem, či k tomu niekedy dôjde, uvidíme ako na to budem mať čas, plus som takisto zvedavý aj na nové tituly, ktoré chcem vyskúšať. Ak máte radi JRPG tituly, možno vás to chytí. Ťažko sa mi to ale súdi, keď sám si nie som svojim hodnotením úplne istý. Ak by som niekedy názor zmenil, hodnotenie upravím. No momentálne si to zaslúži tých 65%, ktoré som tu udelil.
The Crush House