Ak by som mal svoje pocity vyjadriť stručne, tak asi takto.

Na úvod by som chcel povedať, že hoci Cuphead nepovažujem za najťažšiu hru na svete, tak psychicky ma dokázala vyčerpať viac než akákoľvek iná. Predsa len... aj tie najťažšie hry obsahujú aspoň nejaké pasáže, ktoré nie sú tak hardcore a kde si človek môže vydýchnuť. Cuphead nič také nemá.

Ani v DLC sa mi to neprejedlo, ale je fakt, že psychicky ma to vyšťavilo ako citrón. Pôvodne som si po skončení základnej hry chcel dať DLC až po menšej regeneračnej pauze, ale keďže je hra dosť založená na muscle memory, obával som sa, že mi ovládanie „vyšumí z prstov“ a následne sa do hry budem zase ťažko dostávať. Takže som si to pekne krásne odtrpel prakticky hneď po skončení main game. *Strýznený povzdych*.

Tvorcovia nenechali svojej povesti nič dlžní a pripravili si pre hráčov poriadne tuhých bossov, z ktorých skoro každý by obstál ako záverečný boss v hlavnej hre. A porazenie každého z nich mi trvalo dlho. Veľmi dlho. Bolo to cca tri a pol hodiny sústavných pokusov na jedného bossa. Ten finálový bol potom tak hardcore, že ma takmer dohnal k psychickému kolapsu.

Trochu podozrievam tvorcov, že pri ňom popustili uzdu svojmu sadizmu a spokojne sa chechtali, ako to hráčom zavarili. Objektívne je to skvelý boss, ale proste som ho obdivoval a nenávidel zároveň. Ale tak to už v podobných hrách býva.

Po grafickej stránke je hra opäť nádherná. Postava Ms. Chalice bola fajn a jej schopnosti sa hodili hlavne na nepovinných minibossov. Hra má opäť parádny soundtrack a celkovo opäť ide o prepracovaný kúsok, ktorý vám do žíl vženie taký nával endorfínov, až sa vám bude točiť hlava. Takže som si to opäť užíval, obdivoval, trpel, nadával a napokon pociťoval slasť z víťazstva. Skvelé. Ale som fakt unavený...