Tl, dr: je to masterpiece.
Na začiatok len veľmi stručne zhrniem moju cestu k Alanovi Wakovi 2, keďže to bola frančíza, ku ktorej som prednedávnom nemal vzťah a hoci mala pre mňa veľmi veľké ťaháky hlavne v inšpirácií Twin Peaks, tak som sa raz jednotku pokúšal hrať... a tá zostarnutá hrateľnosť ma vskutku nechytila a ďalej som sa k tomu moc nemal. Až prednedávnom mi Shoggot vychválil dvojku do nebies a prirovnal ju kvalitou k Red Dead Redemption 2, a to bol moment, kde som nemal alibi, aby som si to nezahral.
Zároveň ale určitá gejmerská poctivosť nedovolila to hrať predtým, než si odohrám trojlístok jednotky, American Nightmare a Control. A jako... s vidinou lepšieho sequelu to šlo. Hrateľne síce obzvlášť jednotka už fakt žiadna slasť nie je, ale načrtla dosť zaujímavých nápadov na to, aby ma zaujímalo, čo bude ďalej. American Nightmare už bolo podstatne svižnejšie a zábavnejšie, a aj príbehovo to začínalo viac prekračovať prostú hernú variáciu na kingovské „spisovateľovo dielo sa začne stávať skutočnosťou, ktorá ho máta“ a rozvíjalo sa presne to najzaujímavejšie, čo bolo v jednotke načrtnuté, všetky tie motívy o doslovnom utváraní sveta skrz umenie.
Control zas bokom paralelne rozvinulo túto fakt fascinujúcu kozmológiu z iného konca (s interpretačným kľúčom „paranormálna“ namiesto „imaginácie“) a v iných estetických kontúrach v štýle Akta X, tak som aj prekúsol to, že zas frenetická strieľačka, kde najlepšou taktikou je behať ako magor a strieľať naokolo, nie je úplne žáner môjho srdca.
No a tu prichádza Alan Wake 2. Tam som bol od prvého momentu vtiahnutý, ako prekrásnym audiovizuálom oboch dominantých prostredí, mysteriózneho severozápadného pobrežia a surréalneho New Yorku, tak príbehovou premisou vo veľmi zdarilej citácií Twin Peaks (FBI prichádza do mestečka na západnom pobreží riešiť rituálne vraždy), a nebol som celý čas sklamaný. To, čo bolo v jednotke načrtnuté a v American Nightmare rozvinuté, tu už dostáva jasné metafyzické zakotvenie, a celá „meta kozmológia“ založená na preklápajúcom sa vzťahu umenia a reality, diela a autora, fantastknosti a mundánnosti, je vynikajúca a hlavne: hoci vôbec neskrýva svoje inšpirácie, tak nie je ich odvarom ani vykrádačkou, ale dokáže ich pretaviť do nového jednotného a originálneho celku a byť niečím svojbytným a vlastným.
A táto kozmológia sa odkrýva v brilantnom naratívnom postupe, rozprávaní dvoch zároveň nezávislých, a zároveň fundamentálne prepletených príbehov v odlišných rovinách sveta, ktoré sa zrkadlia, prebleskujú jeden do druhého, aby sa na záver spojili. Tá samotná forma je tak odvážna a nápad tak brilantný, že by som si niesol nadšenie čisto z nich, aj keď občas samotné prevedenie môže zakrívať – ale to sa moc nestávalo a väčšinou bol obsah verný kvalite formy.
Aj aj vývoj hrateľnosti mi nemohol trafiť lepšie do prianí a túžieb, keď som uvidel, že sa rozložil akcent z čistej akcie na adventúrny rozmer, či už šlo o vyšetrovanie prípadov v „reálnom svete“, alebo o prepisovanie príbehu v svete surréalnom. Tie mechaniky mi tak sadli do mojej idey ideálnej hry, že som im aj odpustil nie vždy dokonalú realizáciu (hovorím o veciach typu, keď si človek občas na svojej mentálnej nástenke prípadu dedukuje úplne banálne partikularity, len aby tam niečo dedukoval).
S týmto rozložením akcentu súvisí aj to, že súbojov v porovnani s masami cannon fodderu predchádzajúcich diel znateľne ubudlo, a práve preto dokážu byť fakt strašidelné. A to je ďalšia vec, ktorú veľmi oceňujem: že tá hra je reálne hororová. A dokáže strašidelne podať aj niečo, čo by inde mohlo byť veľmi ľahko otravným klíšé, ako klasické ľakačky – ostatne tento motív „spracovania klišé tak umne, až nie je klišé“ sa netýka len hororovej atmosféry, ale aj samotného príbehu. (Zistenie, že Alan Wake a Scratch sú tá istá osoba, by v inom podaní veľmi dobre mohlo byť zvratom, ktorý si zaslúži akurát prevrátenie očí, ale tu to fakt funguje dobre, aj keď to človek anticipuje.)
Každopádne celý čas som si hovoril, že to bolo výborné, ale... furt mi to predsa len nedosahovalo výšin mojich srdcoviek. Tak keď prišiel ten známy moment z hier, kde ona samotná upozorňuje, že už nebude cesty späť a blíži sa ku koncu, tak som si hovoril, hele, fakt to ľutovať nebudem, ale úplne na ten hype, že má ísť o jednu z najlepších hier vôbec, asi nenaskočím. No, a tam, kde väčšina hier má už len záverečnú lokáciu, tak tam sa to práve rozbehlo tak strhujúcim spôsobom, že som nakoniec ten hype plne pochopil a asi aj na neho naskočil.
Tá hra samozrejme nie je zďaleka dokonalá, furt má kopu hrateľnostných múch ako ja neviem, chaotičnosť niektorých hádaniek – svetlá v New Yorku, dívam sa na vás, aj keď som sa prekvapivo nikde zásadne nezasekol, tak som nikdy úplne neporozumel, prečo som sa nezasekol, keď som vlastne zas tak netušil, čo som robil – alebo zhoršenie funkčnosti baterky, a aj naratívne mi niektoré veci zaškrípali... (ako zdrcujúco na mňa zapôsobila scéna samovraždy Alice, keď v koži Alana zistíte, že ten mučivý prízrak a „toxický partner zo záhrobia“ ste boli celý čas nejak vy, a prišlo mi to ako funkčne temná a silná subverzia celého romantického „záchrana životnej lásky z kozmickej temnoty“ trópu, ktorým príbeh Alana Wake začal, tak to zase negovala medzititulková scéna. Ktorá v tom odhalila zas len trik v triku iných trikov. Takto, ja som veľmi za to, aby Alice nebola redukovaná len na obeť a mala svojbytnú zásadnú rolu v príbehu, ale tento spôsob mi prišiel lacný, a opäť, spätne mi zrušil jeden z najsilnejších momentov hry.) Ale je fakt unikátnym dielom a vrcholom svojho žánru, pre mysteriózne horory tým, čím je pre epické fantasy Zaklínač 3 alebo pre (anti)westerny práve Red Dead Redemption 2.
Na začiatok len veľmi stručne zhrniem moju cestu k Alanovi Wakovi 2, keďže to bola frančíza, ku ktorej som prednedávnom nemal vzťah a hoci mala pre mňa veľmi veľké ťaháky hlavne v inšpirácií Twin Peaks, tak som sa raz jednotku pokúšal hrať... a tá zostarnutá hrateľnosť ma vskutku nechytila a ďalej som sa k tomu moc nemal. Až prednedávnom mi Shoggot vychválil dvojku do nebies a prirovnal ju kvalitou k Red Dead Redemption 2, a to bol moment, kde som nemal alibi, aby som si to nezahral.
Zároveň ale určitá gejmerská poctivosť nedovolila to hrať predtým, než si odohrám trojlístok jednotky, American Nightmare a Control. A jako... s vidinou lepšieho sequelu to šlo. Hrateľne síce obzvlášť jednotka už fakt žiadna slasť nie je, ale načrtla dosť zaujímavých nápadov na to, aby ma zaujímalo, čo bude ďalej. American Nightmare už bolo podstatne svižnejšie a zábavnejšie, a aj príbehovo to začínalo viac prekračovať prostú hernú variáciu na kingovské „spisovateľovo dielo sa začne stávať skutočnosťou, ktorá ho máta“ a rozvíjalo sa presne to najzaujímavejšie, čo bolo v jednotke načrtnuté, všetky tie motívy o doslovnom utváraní sveta skrz umenie.
Control zas bokom paralelne rozvinulo túto fakt fascinujúcu kozmológiu z iného konca (s interpretačným kľúčom „paranormálna“ namiesto „imaginácie“) a v iných estetických kontúrach v štýle Akta X, tak som aj prekúsol to, že zas frenetická strieľačka, kde najlepšou taktikou je behať ako magor a strieľať naokolo, nie je úplne žáner môjho srdca.
No a tu prichádza Alan Wake 2. Tam som bol od prvého momentu vtiahnutý, ako prekrásnym audiovizuálom oboch dominantých prostredí, mysteriózneho severozápadného pobrežia a surréalneho New Yorku, tak príbehovou premisou vo veľmi zdarilej citácií Twin Peaks (FBI prichádza do mestečka na západnom pobreží riešiť rituálne vraždy), a nebol som celý čas sklamaný. To, čo bolo v jednotke načrtnuté a v American Nightmare rozvinuté, tu už dostáva jasné metafyzické zakotvenie, a celá „meta kozmológia“ založená na preklápajúcom sa vzťahu umenia a reality, diela a autora, fantastknosti a mundánnosti, je vynikajúca a hlavne: hoci vôbec neskrýva svoje inšpirácie, tak nie je ich odvarom ani vykrádačkou, ale dokáže ich pretaviť do nového jednotného a originálneho celku a byť niečím svojbytným a vlastným.
A táto kozmológia sa odkrýva v brilantnom naratívnom postupe, rozprávaní dvoch zároveň nezávislých, a zároveň fundamentálne prepletených príbehov v odlišných rovinách sveta, ktoré sa zrkadlia, prebleskujú jeden do druhého, aby sa na záver spojili. Tá samotná forma je tak odvážna a nápad tak brilantný, že by som si niesol nadšenie čisto z nich, aj keď občas samotné prevedenie môže zakrívať – ale to sa moc nestávalo a väčšinou bol obsah verný kvalite formy.
Aj aj vývoj hrateľnosti mi nemohol trafiť lepšie do prianí a túžieb, keď som uvidel, že sa rozložil akcent z čistej akcie na adventúrny rozmer, či už šlo o vyšetrovanie prípadov v „reálnom svete“, alebo o prepisovanie príbehu v svete surréalnom. Tie mechaniky mi tak sadli do mojej idey ideálnej hry, že som im aj odpustil nie vždy dokonalú realizáciu (hovorím o veciach typu, keď si človek občas na svojej mentálnej nástenke prípadu dedukuje úplne banálne partikularity, len aby tam niečo dedukoval).
S týmto rozložením akcentu súvisí aj to, že súbojov v porovnani s masami cannon fodderu predchádzajúcich diel znateľne ubudlo, a práve preto dokážu byť fakt strašidelné. A to je ďalšia vec, ktorú veľmi oceňujem: že tá hra je reálne hororová. A dokáže strašidelne podať aj niečo, čo by inde mohlo byť veľmi ľahko otravným klíšé, ako klasické ľakačky – ostatne tento motív „spracovania klišé tak umne, až nie je klišé“ sa netýka len hororovej atmosféry, ale aj samotného príbehu. (Zistenie, že Alan Wake a Scratch sú tá istá osoba, by v inom podaní veľmi dobre mohlo byť zvratom, ktorý si zaslúži akurát prevrátenie očí, ale tu to fakt funguje dobre, aj keď to človek anticipuje.)
Každopádne celý čas som si hovoril, že to bolo výborné, ale... furt mi to predsa len nedosahovalo výšin mojich srdcoviek. Tak keď prišiel ten známy moment z hier, kde ona samotná upozorňuje, že už nebude cesty späť a blíži sa ku koncu, tak som si hovoril, hele, fakt to ľutovať nebudem, ale úplne na ten hype, že má ísť o jednu z najlepších hier vôbec, asi nenaskočím. No, a tam, kde väčšina hier má už len záverečnú lokáciu, tak tam sa to práve rozbehlo tak strhujúcim spôsobom, že som nakoniec ten hype plne pochopil a asi aj na neho naskočil.
Tá hra samozrejme nie je zďaleka dokonalá, furt má kopu hrateľnostných múch ako ja neviem, chaotičnosť niektorých hádaniek – svetlá v New Yorku, dívam sa na vás, aj keď som sa prekvapivo nikde zásadne nezasekol, tak som nikdy úplne neporozumel, prečo som sa nezasekol, keď som vlastne zas tak netušil, čo som robil – alebo zhoršenie funkčnosti baterky, a aj naratívne mi niektoré veci zaškrípali... (ako zdrcujúco na mňa zapôsobila scéna samovraždy Alice, keď v koži Alana zistíte, že ten mučivý prízrak a „toxický partner zo záhrobia“ ste boli celý čas nejak vy, a prišlo mi to ako funkčne temná a silná subverzia celého romantického „záchrana životnej lásky z kozmickej temnoty“ trópu, ktorým príbeh Alana Wake začal, tak to zase negovala medzititulková scéna. Ktorá v tom odhalila zas len trik v triku iných trikov. Takto, ja som veľmi za to, aby Alice nebola redukovaná len na obeť a mala svojbytnú zásadnú rolu v príbehu, ale tento spôsob mi prišiel lacný, a opäť, spätne mi zrušil jeden z najsilnejších momentov hry.) Ale je fakt unikátnym dielom a vrcholom svojho žánru, pre mysteriózne horory tým, čím je pre epické fantasy Zaklínač 3 alebo pre (anti)westerny práve Red Dead Redemption 2.
