Je celkom zaujímavé, ako sa človek mení. Kedysi mi interaktívny román prišiel ako jeden z najnudnejších herných žánrov. Koho to už len môže baviť? Veď tam nie je žiadny gameplay, pche! No a potom som si nejaké interaktívne romány zahral a musel som si priznať, že ma to vlastne celkom baví.

Stále nejde o žáner, ktorý by som nejako horúčkovito hltal, ale ono na tých vizuálnych románoch niečo asi bude. Minimálne to, že sú väčšinou časovo úsporné a pokiaľ sú vydarené, tak v človeku zanechajú príjemný pocit umeleckého zážitku.

To je prípad aj Florence, veľmi príjemnej záležitosti, ktorá boduje skvelým vizuálom a podmanivou atmosférou. Hra je rozprávaná najmä obrazom, tvorcom sa však bez problémov a aj prakticky bez slov podarilo vystihnúť hlavných hrdinov, ich životy a emocionálne výkyvy.

Vlastne jediná výhrada, ktorú mám, smeruje k príbehu, ktorý mi prišiel až príliš obyčajný. Chápem, že o to tvorcom išlo, ale stále som podvedome čakal nejakú väčšiu drámu. No, nedočkal som sa. Ale nevadí, aj v takejto podobe sa ma to dokázalo dotknúť a vyvolať nejaké tie emócie. Takže palec hore, stojí za vyskúšanie.