The Gap vnímam vo výsledku ako ďalší skvelý titul z minulého roku, ktorý podobne ako kedysi Gone Home sa rozhodol staviť všetko na budovanie atmosféry a zachytenie silnej ľudskej drámy. Akurát sa namiesto prázdneho domu budeme prebádať spomienkami, ktoré sú možno naše, alebo sa možno odohrali v nejakej paralelnej realite. Môžu nám však pomôcť zaplátať diery v našej hlave.

Keď som do toho vstupoval, mal som pocit, že hra bude o tom, ako muž prišiel o svoju rodinu, pretože bol príliš zahrabaný vo svojej práci. Práci, kde sa snažil nájsť liek pre svoju chorobu a všetko mu absolútne pretieklo pomedzi prsty, nakoľko si jeho manželka myslela, že sa zbláznil. Koniec koncov, kto by bol ochotný veriť teórii o paralelných realitách, kde možno existuje liek, ktorý hľadá. Avšak je to celé úplne inak.

Keď som ku koncu pochopil všetko, tak celá hra pôsobí oveľa silnejšie a údernejšie, pretože si uvedomíte, že Josh sa vlastne vydal na cestu nájsť niečo, čo malo jeho rodinu skutočne zachrániť. Avšak niekedy také cesty bývajú veľmi tŕnisté. Treba si uvedomiť, že keď jeho manželke diagnostikovali špeciálnu formu ochorenia, jeho svetom to absolútne otriaslo. Následne sa snaží nájsť pre ňu liek, ktorý ale v tomto svete neexistuje, no možno ho dokáže nájsť niekde inde. Akurát jeho manželka to vníma ako keby si chcel na jej chorobe postaviť novú doktorantskú prácu, za ktorú následne dostane nejaké super ocenenie a budeš ešte váženejší než doteraz. Keď niekedy človek počúva ich hádky, dá sa povedať, že rozumie obom stranám, no istým spôsobom si povie, že ak by existovala cesta, ako zachrániť niektorých ľudí, ktorí tu už so mnou nie sú, tiež by som to chcel.

To však neznamená, že v jeho živote je všetko v poriadku. Netrpí možno nebezpečným ochorením ako jeho žena, no nechal si do hlavy implantovať nanobota, ktorý mu mal pomôcť zachovať si v poriadku spomienky, no miesto toho má pocit, ako keby mal v hlave čierne diery. Miesto toho však postupne zistí, že táto technológia mu umožňuje vidieť jednotlivé paralelné reality. V istom slova zmysle je to veľmi zaujímavá forma zavádzania, kým postupne pochopíme, čo sa naozaj vlastne stalo.  

Z hľadiska hrateľnosti je to úplne podobné ako jednotlivé walking simulátory, s tým rozdielom, že v niektorých spomienkach budete musieť aj trochu reagovať. Niektoré stačí objaviť a vypočuť si dialógy, občas však bude treba vyplniť správne odpovede v teste (ktoré viete nájsť okolo seba), alebo pripraviť burgre počas telefonátu, nájsť správny východ na letisku a tak ďalej. Možno sa to dá urobiť aj formou hádania, no mňa viac bavilo hľadanie jednotlivých odpovedí okolo seba, ktoré mi postupne dávali dokopy celú skladačku. Na dokončenie hry ani nepotrebujete všetky spomienky, stačí nájsť len kľúčové, ktoré vám odhalia heslo do vášho počítača. Tam totiž začne finálna kapitola, ktorá prinesie reálne odpovede.

Celkovo ma iba mrzí, že podobne ako mnohé iné hry tohto typu je neskutočne krátka. Dokopy sa to dá odohrať za 2 - 3 hodiny, no napriek tomu to vie zanechať solídny zážitok. Radšej krátka, no silná hra, než dlhá a mizerná. Tie dramatické momentky, ktoré tu sú vedia vyniknúť a dávajú postavám reálnu hĺbku. Ako to už dopadne potom záleží reálne na vás. Áno, konce sú tu dva. Hra však ideálnym spôsobom ponúka možnosť vyskúšať si oba. Ktorý je lepší? Úprimne, ťažko povedať. Niektoré veci sa jednoducho asi zachrániť nedajú.