Remake. Silent. Hillu. Dvojky. Sa. Podaril.
Nejak tomu stále nemôžem veriť, pretože som preventívne pristupoval s tomu s veľkou skepsou a možné nádeje si držal na uzde – ale s prvými krokmi na parkovisku som ich mohol popustiť, pretože od prvých krokov som bol vtiahnutý a cítil, že toto je Silent Hill. Grafika nie je úplne trojáčková, ale tá atmosféra je do poslednej rozptýlenej kvapky hmly tak verná, že mi je to úplne jedno.
Silent Hill 2 totiž pre mňa doteraz predstavoval zvláštnu kategóriu „srdcovky, ktorú nemôžem nikomu odporúčiť“, lebo originál je dnes fakt na hrane hrateľnosti. No, a teraz ho konečne odporúčit môžem, lebo ako remake je to prakticky ideál.
Sú zachované presne tie motívy, ktoré zachované byť mali, ako práve atmosféra a príbeh. (Niektoré scény sú síce toned down, čo mi teda príde kontraproduktívne, ale zďaleka nie v takej miere, aby to ovplyvňovalo celkové vyznenie.) Je rozšírené to, čo rozšírené byť malo: hádanky boli v origináli skvelé, ale boli asi štyri, a tu ich je podstatne viac. A pre mňa (na hard) trafili presne ideálny balans, kde boli sofistikované, nebanálne, a zároveň intuitívne, bez frustrujúcich zlomenín mozgu.
No a bolo nemilosrdne spláchnuté všetko, čo spláchnuté byť malo, ako statická kamera či frustrujúce oldschoolové adventúrne „aha, tak tá minca bola zrovna v tomto náhodnom kontajneri na kraji obrazovky“ zlozvyky. Hrá sa to ladne, bez zásekov, level design je excelentný a lineárny tým najlepším možným spôsobom (t.j. nekráča sa v koridore, ale človek vždy vie, kam má ísť, a odomyká a prepája si nové cesty v stávajúcom komplexe).
A takto herne ladne sa odvíja to, čo už z originálu učinilo moju srdcovku: že Silent Hill 2 je psychologický horor par excellence, ktorý pôsobivo a bolestne zobrazuje reálne ťažké témy. A doteraz zostáva pre mňa jedným z najlepších vyobrazení „dark side of the psyche“ naprieč umeleckými médiami. A keď hovorím o temnote, tak nemyslím ani teenagersku edgy temnotu, ani nejakú romantizovanú emocionálnu živelnosť a vášeň, ale skutočne odpornú, démonickú, slizkú, zlú temnotu. V tom je Silent Hill 2 po všetkých (vizuálnej, symbolickej, charakterovej, naratívnej) stránkach nadčasový masterpiece.
A keďže nehodnotím dokonalosť, ale impresiu, a impresia originálu bola svojho času dostatočne silná, aby som jej napriek príšernej hrateľnosti udelil 90%, nemôžem remaku, kde sa to nielenže dá hrať, ale hrá sa to výborne, neudeliť počet absolútny.
Nejak tomu stále nemôžem veriť, pretože som preventívne pristupoval s tomu s veľkou skepsou a možné nádeje si držal na uzde – ale s prvými krokmi na parkovisku som ich mohol popustiť, pretože od prvých krokov som bol vtiahnutý a cítil, že toto je Silent Hill. Grafika nie je úplne trojáčková, ale tá atmosféra je do poslednej rozptýlenej kvapky hmly tak verná, že mi je to úplne jedno.
Silent Hill 2 totiž pre mňa doteraz predstavoval zvláštnu kategóriu „srdcovky, ktorú nemôžem nikomu odporúčiť“, lebo originál je dnes fakt na hrane hrateľnosti. No, a teraz ho konečne odporúčit môžem, lebo ako remake je to prakticky ideál.
Sú zachované presne tie motívy, ktoré zachované byť mali, ako práve atmosféra a príbeh. (Niektoré scény sú síce toned down, čo mi teda príde kontraproduktívne, ale zďaleka nie v takej miere, aby to ovplyvňovalo celkové vyznenie.) Je rozšírené to, čo rozšírené byť malo: hádanky boli v origináli skvelé, ale boli asi štyri, a tu ich je podstatne viac. A pre mňa (na hard) trafili presne ideálny balans, kde boli sofistikované, nebanálne, a zároveň intuitívne, bez frustrujúcich zlomenín mozgu.
No a bolo nemilosrdne spláchnuté všetko, čo spláchnuté byť malo, ako statická kamera či frustrujúce oldschoolové adventúrne „aha, tak tá minca bola zrovna v tomto náhodnom kontajneri na kraji obrazovky“ zlozvyky. Hrá sa to ladne, bez zásekov, level design je excelentný a lineárny tým najlepším možným spôsobom (t.j. nekráča sa v koridore, ale človek vždy vie, kam má ísť, a odomyká a prepája si nové cesty v stávajúcom komplexe).
A takto herne ladne sa odvíja to, čo už z originálu učinilo moju srdcovku: že Silent Hill 2 je psychologický horor par excellence, ktorý pôsobivo a bolestne zobrazuje reálne ťažké témy. A doteraz zostáva pre mňa jedným z najlepších vyobrazení „dark side of the psyche“ naprieč umeleckými médiami. A keď hovorím o temnote, tak nemyslím ani teenagersku edgy temnotu, ani nejakú romantizovanú emocionálnu živelnosť a vášeň, ale skutočne odpornú, démonickú, slizkú, zlú temnotu. V tom je Silent Hill 2 po všetkých (vizuálnej, symbolickej, charakterovej, naratívnej) stránkach nadčasový masterpiece.
A keďže nehodnotím dokonalosť, ale impresiu, a impresia originálu bola svojho času dostatočne silná, aby som jej napriek príšernej hrateľnosti udelil 90%, nemôžem remaku, kde sa to nielenže dá hrať, ale hrá sa to výborne, neudeliť počet absolútny.
