Sci-fi poézia. Občas sa stane, že nenápadná hra človeka zasiahne ako blesk. V mojom prípade sa to stalo s Exo One. Totiž, odjakživa som mal taký sen... Len tak sa preletieť naprieč nejakou neznámou planétou. Ani nie nutne na nej pristáť, ale proste sa preletieť v jej atmosfére v nejakej vesmírnej lodi a len sa tak kochať. V reálnom živote sa mi to nikdy nesplní, ale Exo One mi tento zážitok sprostredkoval aspoň na poli hier.
Môže sa zdať zvláštne, že dávam také vysoké hodnotenie. V hre totiž naozaj nerobíte nič iné, než pilotujete malý mimozemský objekt a lietate naprieč rôznymi planétami. Ale je to veľmi meditatívny zážitok, pri ktorom som cítil úžas, ohromenie, mrazenie, znepokojenie, dojatie aj bázeň z nekonečného vesmíru. Planéty sú síce pusté (čím myslím, že na nich nie sú žiadni mimozemšťania), ale vôbec to nie je na škodu. Pridáva to na špecifickej atmosfére samoty, ktorá vyslovene zvádza nad premýšľaním o živote, vesmíre a tak vôbec.
Exo One má aj nejaký príbeh, ten je však rozprávaný veľmi fragmentárne a nejasne, čím poskytuje viaceré možnosti interpretácie. Po technickej stránke je hra krásna. Jednotlivé svety sú pôsobivo navrhnuté, rôzne atmosférické efekty (dážď, voda, sneh, blesky) sú spracované výborne. Na niekoľkých planétach som sa úmyselne zdržal dlhšie, než som musel, len aby som si vychutnal napríklad roj meteoritov v diaľke, mimozemské monolity či večnú búrku v obrovských oblakoch. Na zážitku pridáva aj minimalistická ambientná hudba, ktorá z diania nevytrháva, ale nenútene ho dotvára.
Často som si pri hraní spomenul na kultovky ako 2001: Vesmírna odysea, Kontakt, Solaris, Moon či Prvý kontakt. Vlastne sám neviem, ako sa tejto nenápadnej hre, ktorú vytvoril viac-menej len jeden človek, podarilo vyžmýkať zo mňa v závere také silné emócie, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani tá najprepracovanejšia príbehová hra. Je to ako s čítaním poézie. Nejaká báseň vás proste zasiahne a ostane vo vás. Na racionálnom leveli jej vôbec nemusíte rozumieť, ale napriek tomu ju chápete intuitívne a dokáže sa vás dotknúť. Tak som to mal s Exo One.
Môže sa zdať zvláštne, že dávam také vysoké hodnotenie. V hre totiž naozaj nerobíte nič iné, než pilotujete malý mimozemský objekt a lietate naprieč rôznymi planétami. Ale je to veľmi meditatívny zážitok, pri ktorom som cítil úžas, ohromenie, mrazenie, znepokojenie, dojatie aj bázeň z nekonečného vesmíru. Planéty sú síce pusté (čím myslím, že na nich nie sú žiadni mimozemšťania), ale vôbec to nie je na škodu. Pridáva to na špecifickej atmosfére samoty, ktorá vyslovene zvádza nad premýšľaním o živote, vesmíre a tak vôbec.
Exo One má aj nejaký príbeh, ten je však rozprávaný veľmi fragmentárne a nejasne, čím poskytuje viaceré možnosti interpretácie. Po technickej stránke je hra krásna. Jednotlivé svety sú pôsobivo navrhnuté, rôzne atmosférické efekty (dážď, voda, sneh, blesky) sú spracované výborne. Na niekoľkých planétach som sa úmyselne zdržal dlhšie, než som musel, len aby som si vychutnal napríklad roj meteoritov v diaľke, mimozemské monolity či večnú búrku v obrovských oblakoch. Na zážitku pridáva aj minimalistická ambientná hudba, ktorá z diania nevytrháva, ale nenútene ho dotvára.
Často som si pri hraní spomenul na kultovky ako 2001: Vesmírna odysea, Kontakt, Solaris, Moon či Prvý kontakt. Vlastne sám neviem, ako sa tejto nenápadnej hre, ktorú vytvoril viac-menej len jeden človek, podarilo vyžmýkať zo mňa v závere také silné emócie, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani tá najprepracovanejšia príbehová hra. Je to ako s čítaním poézie. Nejaká báseň vás proste zasiahne a ostane vo vás. Na racionálnom leveli jej vôbec nemusíte rozumieť, ale napriek tomu ju chápete intuitívne a dokáže sa vás dotknúť. Tak som to mal s Exo One.
Milk Outside a Bag of Milk Outside a Bag of Milk
Pro: atmosféra, audiovizuál
Proti: pre toho, kto podobné hry nemá rád, to bude nuda