Táto hra doslova pohladila na duši. Vyzerá ako hra pre deti, ale kto ju skúsi, ten si spomenie na svoje detstvo, keď sme si vymýšľali vlastné svety, hrali sa na vojakov, Robina Hooda (resp. Williama Tella) a bojovali sme s príšerami, alebo len tak sedeli (no dobre, bola aj schovka, bol aj futbal, dokonca fajčenie) a mysleli sme na "hlúposti".
Úvod hry je ešte dajme tomu taký obyčajný. Klasická kreslená klikacia adventúrka s dvomi deťmi ako hlavnými hrdinami, ale už po hodine sa rozbehne jedno obrovské dobrodružstvo plné vtipných postavičiek a hádaniek. Hra prakticky nemá hluché miesto, je relatívne ľahká a preto drží hráča v tempe. Hádaniek/minihier je veľa, niektoré sú ľahšie, iné trochu potrápia, jednu som dokonca vyriešil bez toho, aby som rozumel princíp (jazdenie autom lesom, púšťou atď.). Dokonca došlo na papier, keďže sa mi niektoré veci (puzzle s presmerovaním lúča v kobke) ľahšie riešia na stole než na monitore. Za jednu z najlepších považujem hru v hre niekde v závere hry, kde som si dokonca hovoril, že jej grafické spracovanie mohlo byť použité aj v hlavnej hre.
Rozumiem aj Vivaldiho výčitke, pretože časť hry nebolo možné odohrať, ale si ju len pozrieť. Škoda. Na druhú stranu by mala zafungovať predstavivosť, že čo také sa tam mohlo našim dvom hrdinom stať. A veru toho bolo dosť.
Je to krásne, je to roztomilé, je to vtipné (zdravím napr. sliepočku vo väzení), dokonca to ani nie je také krátke, aby som musel nadávať (6 hodín), hoci pár hodín navyše by sme samozrejme bez problémov zvládli.
Hru som primárne štartoval kvôli synovi, ktorý ju spočiatku mierne ignoroval, ale zvyšok sme si už užili plnými dúškami.
Ak už máte odohraté všetky hry od Amanity, potom Lost in play považujte za povinnosť. Za veľmi príjemnú povinnosť.
Úvod hry je ešte dajme tomu taký obyčajný. Klasická kreslená klikacia adventúrka s dvomi deťmi ako hlavnými hrdinami, ale už po hodine sa rozbehne jedno obrovské dobrodružstvo plné vtipných postavičiek a hádaniek. Hra prakticky nemá hluché miesto, je relatívne ľahká a preto drží hráča v tempe. Hádaniek/minihier je veľa, niektoré sú ľahšie, iné trochu potrápia, jednu som dokonca vyriešil bez toho, aby som rozumel princíp (jazdenie autom lesom, púšťou atď.). Dokonca došlo na papier, keďže sa mi niektoré veci (puzzle s presmerovaním lúča v kobke) ľahšie riešia na stole než na monitore. Za jednu z najlepších považujem hru v hre niekde v závere hry, kde som si dokonca hovoril, že jej grafické spracovanie mohlo byť použité aj v hlavnej hre.
Rozumiem aj Vivaldiho výčitke, pretože časť hry nebolo možné odohrať, ale si ju len pozrieť. Škoda. Na druhú stranu by mala zafungovať predstavivosť, že čo také sa tam mohlo našim dvom hrdinom stať. A veru toho bolo dosť.
Je to krásne, je to roztomilé, je to vtipné (zdravím napr. sliepočku vo väzení), dokonca to ani nie je také krátke, aby som musel nadávať (6 hodín), hoci pár hodín navyše by sme samozrejme bez problémov zvládli.
Hru som primárne štartoval kvôli synovi, ktorý ju spočiatku mierne ignoroval, ale zvyšok sme si už užili plnými dúškami.
Ak už máte odohraté všetky hry od Amanity, potom Lost in play považujte za povinnosť. Za veľmi príjemnú povinnosť.
Pro: Hudba, Hádanky, Grafika, Vtipné postavičky, Vynárajú sa mi spomienky na detstvo
Proti: Ja si teda poprosím tú vystrihnutú časť hry, ktorú sme si mohli len pozrieť, ale sme ju nemohli hrať.