Hry označované ako "walking simulátory" si nesú častokrát stigmu toho, že hrateľnosti a interakcie v nich človek veľa nenájde a ostáva mu len kráčať a "kochať" sa tým, čo mu autori nachystali. V prípade What Remains of Edith Finch to však vôbec neplatí.

V roli titulnej Edith budeme skúmať rodinné sídlo preplnené rôznymi parafernáliami. Tento priestor je naozaj pekne vymodelovaný a dom pôsobí zabývane, čo býva veľakrát problémom uveriteľnosti obydlí v mnohých hrách. Najpodstatnejšiu časť hry však strávime v koži jednotlivých členov početnej rodiny, aby sme spolu s nimi prežili ich myšlienky, túžby, ale hoci to znie morbídne - hlavne ich posledné okamihy. Rodina totiž trpí "kliatbou" umierania neprirodzenou, tragickou smrťou. Práve tieto ich momenty ponúkajú atmosférou, vizuálou a hrateľnosťou odlišné zážitky, kedy sa len z kráčania presúvame do aktívnej pozície posúvača deja. Mnoho týchto situácii je pomerne originálnych a vytvárajú tak veľmi silnú kombináciu melanchólie a údivu, čiže vo výsledku je zážitok jednoznačne intenzívny.

A tak by to malo byť. Viackrát som walking simulátorom v minulosti vyčítal, že vôbec nevyužívajú potenciál hry, ako interaktívneho média v kontraste s filmom alebou knihou. What Remains of Edith Finch však vôbec nie je ten prípad a jedná sa o síce konceptuálne jednoduchú, no naozaj interaktívnu hru, kde človek niekedy až nechce urobiť ten ďalší interaktívny krok, lebo vie, čo sa vlastne postavám nakoniec stane...

Atmosféra je tu naozaj silná a dovolil by som si ju popísať ako melancholický magický realizmus škandinávskeho typu, ktorý kombinuje istú formu láskavosti s neúprosnou severskou krutosťou nevyhnutného.