Boli to hry od Bioware, resp. Black Isle Studios, o ktorých som si myslel, že ich nehrám, ale do nich chodím žiť druhý život. Netvrdím, že dnes už si to nemyslím, to mi len dohratie KCD trochu rozšírilo obzory. A verím tomu, že jedného dňa budem podobne písať aj o RDR 2.

Pri hraní som nenechal nič na náhodu. Úvod hry odohrávajúci sa v Skalici som odbavil za 10 hodín ! Prcka som stretol/konfrontoval asi po 40 hodinách hrania, takže ako sa hovorí v Hviezdnom prachu o strážcovi brány: mal som naozaj kopec času na tréning. Alebo pravidelne omieľaný kláštor som navštívil ešte dávno predtým, ako ma do neho zaviedla hlavná dejová linka. A to sa mi na tejto hre páčilo: Žil som v hre, tváril som sa, že sa ma hlavný dej netýka a stačilo mi to.

Hneď v úvode som dostal peknú lekciu, keď ma poslal otec na nákup, ale nejako som prehliadol, že mi nedal peniaze. Zblbnutý hraním iných hier ma ani nenapadlo, že by som si mal tie peniaze pýtať od otca, ale som hneď začal premýšľať, ako tie peniaze získam. A veru som získal. Stačila takáto drobnosť a ja som pochvalne zdvihol obočie. Druhýkrát to bolo potom, ako som prišiel na peňažný hack v úvode hry (predávanie rastliniek) a ja som prestal mať problém s peniazmi. Ale úplne najviac ma hra dostala, keď som začal zbierať žihľavu (skúste to). Je to v podstate drobnosť, ale od tohto momentu si ma hra kompletne zaháčkovala a ja som začal experimentovať, a hlavne som ku hre pristupoval úplne inak, než to bolo pri iných hrách.
Ako som napísal, toto bol len trápny úvod hry, pričom mne to bohate stačilo.

Potom prišla obrovská životná katastrofa (prepadnutie Skalice), hra mi otvorila dvere dokorán a ja som mohol začať preskúmavať svet. Opäť som kompletne ignoroval hlavnú dejovú linku (aj kolegove poznámky, že takto by som to nemal hrať) a dlhé hodiny som sa len tak motal po okolí. Bez koňa a bez bojových schopností to síce nebolo ono, ale nakoniec prišlo aj k tomu. Opäť musím pochváliť, ako postupne hra dávkuje nové veci a dáva hráčovi nové možnosti. Keď som dostal prvého koňa, tak som sa skoro rozplakal. Skoro. A potom to už bola IBA jedna obrovská jazda z mesta do mesta, učenie sa nových vecí a prežívanie krásnych dobrodružstiev. Nebudem to tu zbytočne rozpisovať, lebo to tu niektorí napísali oveľa lepšie ako ja a aj VĎAKA NIM som sa ku hre nakoniec vrátil.
Prvé hranie som totižto skončil po stretnutí s Kunešom. Dostal som od neho na budku a ja som išiel s plačom domov. O rok neskôr, keď konečne vyšla aj čeština (veľký potlesk) a po prečítaní x komentárov na DH som sa do hry poriadne zažral, prekusol som obmedzené sejvovanie a tentoraz dostal na budku Kuneš. Síce až na druhý pokus, ale porážku som už nebral ako nezdar ale ako dobrú skúsenosť. Pred koncom hry som dobrovoľne absolvoval aj pobyt vo väzení, taktiež zaujímavá skúsenosť.

Dlho by som sa rozpisoval, ako som vykradol snáď každý dom v hre, ako som trénoval lukostreľbu aj na kravách (nechválim sa), ako som uvítal chvíľky pokoja v kúpeli, v posteli alebo pri tanieri s jedlom, ako som študoval jednu knihu za druhou, ako som lovil vysokú, zvliekal ju z kože a mäso predával mäsiarom, ako som na konci hry vyrábal lektvary ako na bežiacom páse, ale aj ako som potupne utekal aj po 80 hodinách hry, keď ma prepadla skupinka Kumánov. Jediná vec, ktorú som nerobil schválne (ale iba kvôli sejvovaniu) bolo chlastanie. Nepríjemná osobná skúsenosť s týmto neduhom mi ani v hre nedovolila, aby som si len tak "uhol", takže farár Bohuta zo mňa nemal až takú radosť.

Po cca 150 hodinách (od februára do mája 2024) som sa rozhodol hru ukončiť a tu budem opäť chváliť, lebo hra si nekončí len tak, ale som mohol ďalej behať po svete, loviť zver v lese (a nedať sa samozrejme chytiť) a plniť nesplnené questy. V tých 150 hodinách je schované aj hranie všetkých dlcčiek, pričom najviac sa mi páčil Terezin príbeh. Škoda, že bol taký krátky a taký priestorovo ohraničený, ale chápem, prečo to tak bolo. S Terezou a nielen s ňou sa dali robiť aj iné veci a vďaka tomu som sa chvíľu cítil ako majster sveta, ale to už si musíte skúsiť sami.

Pred hraním KCD som zvažoval, že je čas sa vykašľať na hranie (na nič som nemal chuť), nejakú dobu som už aj prestal chodiť na DH a celkovo som prestal sledovať hernú scénu, ale KCD to všetko zmenilo. Fakt dík.
Netvrdím, že je to dokonalá hra, ale ako simulácia stredovekého života mi dokonale vyhovovala. Jednoduchý Jindrov príbeh s niekoľkými peknými zvratmi ma nijako zvlášť nesklamal, podstatný nebol cieľ ale cesta, ktorá ku nemu viedla. No a tá cesta bola neskutočná. Takže ešte raz dík, zlaté ručičky české !

P.S. Hranie KCD 6 rokov po vydaní malo tú výhodu, že som narazil len na jeden nijak vážny bug. Baby v kúpeľoch pri Sázave sa do seba občas zaplietli.