Jednou z klasických čŕt rozdeľujúcich RPG je tvorba postavy, alebo jej absencia. V prípade hier, kde si vyberáme vzhľad, pohlavie, rasu, povolanie a podobne ide častokrát o menej lineárne a menej osobné záležitosti zatiaľ čo také, kde je editácia postavy minimálna alebo žiadna sa očakáva silnejší, osobnejší ponor do príbehu, kde je hráč ako postava pasovaný do určitej špecifickej úlohy a herný svet ho v nej vníma, spoznáva. Gothic by sa mal radiť do druhej kategórie, predsalen bezmenný väzeň, ktorý sa hráčovi dostáva do rúk žiadnu editáciu neponúka. Problém ale nastáva po prvých pár hodinách hry: hráč si uvedomí, že tu nejde o žiadne výraznejšie previazanie s príbehom. Postava nedostáva priveľa možností, kde môže zaujať stanovisko, dialógy nie sú ani košaté ani obohacujúce, ale len spĺňajú klasickú questovú rutinu: jednoducho majú slúžiť ako akýsi argument (nechcem napísať motivácia) k tomu, prečo má hrač splniť určitý quest. Vo výsledku je tak táto postava bez mena len dizajnérskym ústupkom Piranha Bytes, jednoducho znamenala menej práce, ako keby išlo o nejaké možnosti.

Od postavy k príbehu: príbeh ako taký sa síce tvári, že ponúka možnosti, ale v zásade ide len o to, ku komu sa hráč pridá ako k prvému, lebo hráč počas samotnej hry vystrieda všetky tri tábory, ako ponožky. Setting ako trestanecká kolónia oživuje a obzvláštňuje klasickú rutinu o vyslobodení sa a "pradávnom zle". Za malé plus sa dá považovať i fakt, že sa tu nezachraňuje celý svet ani kráľovstvo. Smutné však je, že napriek tomu je spracovanie pomerne béčkové a je poznať, že ide o vývojársku prvotinu. To napríklad dokazujú NPC postavy, kde jedna je tlačená do pozície mentora, druhá do pozície kamaráta kúzelnika, ďalšia do pozície mocného mága, či týpka čo vás nemá rád.

Naschvál som napísal "tlačená", pretože tento vzťah je umelo vytváraný a všeobecne mi v hrách vadí, keď som s niekým obrovský kamarát alebo veľmi ľahko si rozprávame najtajnejšie zážitky bez toho, aby vlastne prebehla nejaká poriadna interakcia medzi postavami. To, že ma niekto zachráni, povie teplú vetičku, pošle na jeden quest dvoma vetami a za prachy trénuje, to sotva môžem považovať za hĺbku NPC. To isté aj Xardas, je až smiešne ako dlho sa o ňom nehovorí a spôsob akým neskôr komunikuje nie je priveľmi odlišný od toho, keby som po ňom napr. našiel denník a čítal ten. Preto mi pripadá veľmi úsmevné ak niekto niekam napíše, že jeho obľúbená postava z RPG je práve Xardas. Je to podobné ako hľadať oscarové herecké výkony v juhoamerických telenovelách. V zásade tak Gothic neponúka žiaden zapamätateľný charakter, teda ak nemáte pamäť na mená, ale dať postave meno Diego a nechať ju 90% hry sedieť na jednom mieste s jednou, dookola sa opakujúcou vetou ma fakt oslniť nedokáže.

Vo viacerých komentároch sa pri tejto hre spomína detailnosť a dôraz na menší svet. Problém je, že svet je až priveľmi malý a ani z ďaleka nie tak detailný, ako by byť mohol. Príde mi celkom smutné, že hra obsahujúca cca dva dungeony má dosť problém s tým, aby prišla s niečím iným ako tunel, tunel, väčšia miestnosť, dve jaskynné chodby s dverami a väčšia miestnosť. Stačí sa pozrieť na nejaké staršie Might and Magic VI: The Mandate of Heaven, ktoré malo tých dungeonov cez 50, alebo aj iné hry, fps s lepším leveldizajnom a podobne. Dokonca aj TES, ktoré fanúšikovia Gothicu neradi skloňujú, majú so svojimi xy dungeonmi, oveľa lepšiu atmosféru. Niekto môže ukázať prstom na dizajn neskorších hier od Bioware, ale treba mať na pamäti, že tam to nahradili iné veci, v ktorých Gothic nemôže konkurovať (NPC, dialógy, príbeh, lore).

Akú takú dôstojnosť Gothica tak zachraňujú asi len starý tábor a tábor v bažinách, ktoré dokážu ponúknuť celkom pekný pohľad i atmosféru. Problém nastáva, že hernú plochu hráč prirýchlo preskúma a odhadne a zrazu iba ako batožinový somár poslíčkuje z jedného konca na druhý, občas čosi pozbiera a zabije, čo sa pochopiteľne deje v asi každom rpg, len tu je to akosi fakt na kope, akoby sa jednalo o malé pieskovisko, len tak nejak horko-ťažko uťapkané dokopy.

O tom svedčí aj ovládanie, ktoré sa snaží aktívne zapájať hráča do smerovania úderov, problém je, že údery sú tri, ale dá sa na to zvyknúť. O dosť horšie je, keď musí hráč rovnakým systémom ovládať aj nebojové činnosti a celý zvyšok hry včetne otvárania bední, či lezenie po rebríkoch. S tým súvisí ďalšia nemilá vec ako zostreľovanie lukmi z rebrikov, čo väčšinou končí nepríjemnou smrťou a nepriatelia to robia pomerne radi. Zároveň sa mi stávalo, že moja postava sa o nejaký ten rebrík zasekla a nemohla ani z neho ani pokračovať v lezení. Celkovo hra obsahuje nespočet bugov, padanie do windowsu, zasekávanie sa, čierne obrazovky, nutnosť naloadovať staršiu pozíciu pre neotvoriteľné dvere a podobne. To všetko mi strpčovalo hranie so železnou pravidelnosťou napriek tomu, že som mal najnovšie oficiálne patche.

Preto sa vlastne čudujem, prečo je ten Gothic v našich končinách tak populárny. Žiadna jeho zložka nie je ani dostatočne komplexná, ani kvalitná oproti bohatej konkurencii a zážitok, ktorý ponúka je sotva unikátny. Hra pôsobí celkovo ako dosť osekaný produkt. Ako keby mali vývojári na začiatku veľké oči, čo by mohla hra obsahovať, ale nakoniec na to nemali ani čas, ani peniaze, ani schopnosti. Na druhej strane je to však hra, v ktorej sa človek nemá kde stratiť, či už z hľadiska ovládania a vývoja postavy alebo hernej plochy. Raz som kdesi čítal názor, že Gothic je hra pre ľudí, ktorí sa už nasýtili Diabla, ale ešte nedospeli ku komplexným RPG. Možno je to tak.