Pri príležitosti tretieho dohratia Half-life 2 som sa rozhodol zhrnúť dojmy, ktoré sa vo mne zbierali a menili v priebehu piatich rokov od vzniku tejto hry. V prvom rade by som rád podotkol, že sa mi nestáva často, aby som FPS hry prechádzal viackrát a ak ma pamäť neklame, tak práve HL2 je jedinou FPS, ktorú som bol ochotný prejsť 3x. Dokonca aj po tretí raz mi hra zabrala úctihodných 12 hodín 41 minút (hral som na náročnosti normal a nesnažil som sa ponáhľať, ale vychutnávať hru).
A čím je vlastne HL2 tak výnimočnou hrou? Predovšetkým neuveriteľne dobre zvládnutou atmosferickou zložkou v rámci level designu, ktorý síce nebol nijak revolučný a v prípade mnohokrát videných industriálne-laboratórnych komplexoch, ani prehnane originálny. Bol však veľmi sviežo a rozumne dávkovaný a akcia bola striedana krátkymi a jednoduchými puzzlami, či už preskakovanie k vypínaču, otváranie nedostupných dverí, ukladanie debien, alebo využívanie zbrane menom gravity gun, ktorou sa priťahovali/posúvali/vystreľovali predmety. Samotná ponuka zbraní zahŕňa prevažne klasiky žánru a nie je tak pestrá ako v prípade jednotky, avšak svoj účel spĺňa, jediné výhrady som mal voči množstvu streliva, ktoré hráč uniesol, prečo pri zbraniach ako smg a glock to bolo zbytočne veľa a pri brokovnici, pulznej puške alebo colte tak hriešne málo?
Protivníci taktiež nie sú v rôznorodosti tak pestrí ako v prvom dieli, na druhej strane s humanoidnými vojakmi Combine si človek užije celkom dosť radosti v prestrelkách.
Samotný príbeh je dosť rozporuplný, to čo sa hráč dozvedá a prežíva v samotnej hre(aj keď občas trvá pekne dlho kým sa hráč prestrieľa k momentu nejakého skutočného príbehového posunu)je veľmi pekne podané a hlavne v prvých kapitolách hráč bude hltať každé slovko, každý audiovizuálny vnem, ktorý sa mu objaví na obrazovke, žiaľ veľa informácií, ktoré by mali byť samozrejmé (a pre ostatné postavy samozrejmé sú), si hráč musí prečítať na internete. A keď už som pri tých postavách, práve nehovoriaca hlavná postava pôsobí popri slušne prepracovanej mimike a spracovaniu postáv ako Eli Vance, Dr. Kleiner, Alyx, Barney alebo Dr.Breen, dosť ako tŕň v oku, pretože neovplýva žiadnym charakterom, ani beletrizáciou a Gordon Freeman je tak len akousi značkou pre Valve a HL a rukou s páčidlom (vyber zbraň podľa vlastnej voľby) miesto toho, aby bol skutočnou postavou. Napriek týmto výhradám je HL2 po hrateľnostnej stránke skutočným klenotom medzi fps, pretože nielen, že ponúka na dnešné pomery nadštandartnú hernú dĺžku, ale zároveň sa zaobíde bez stereotypu a také veľmi dôsledné urbanistické prostredie východnej Európy, jazda buginou po pobreží, alebo hororovú nočnú vsuvku v Ravenholme, hráč nenájde azda v žiadnej inej hre, rozhodne nie pokope a v tak Orwellowsky/Dickovsky pôsobiacom hernom svete.