Prvý diel Maxa Payna je jedna z tých hier, na ktoré sa jednoducho nezabúda. Je to hra, ktorú môžem dohrať aj tisíckrát a zážitok bude vždy rovnako struhujúci ako poprvýkrát.

V podstate ide o klasický príbeh jedného chlapíka, ktorý sa chce pomstiť. To sme už všetci videli mnohokrát. Avšak Max Payne na to ide trocha inak.

V prvom rade je tu skvele vybalancovaná hrateľnosť, ktorú ma na svedomí "Bullet-Time". Prestrelky sú vďaka tomu oveľa adrenalínovejšie a efektnejšie a celé to pôsobí ako film od Johna Woo (zatiaľ som videl iba jeho americkú produkciu ale snažím sa to dohnať). Keď sa Vám podarí skombinovať Bullet-time so správnym zbrojným arzenálom, je to jednoducho pastva pre oči.

Ďalej tu máme priam dokonalú atmosféru. Celé mesto je zahalené v snehu a pôsobí tak trochu, akoby som to len povedal......mysteriózne. Svoj podiel na atmosfére majú aj komixové predely medzi jednotlivými levelmi, ktoré sú jednoducho skvelé.
Náš neohrozený hlavný hrdina ešte k tomu stíha počas hry alebo v komixových sekvenciách všetko okomentovať prostredníctvom svojich monológov a neraz som sa aj celkom dobre pobavil (ako napríklad v prológu tretej kapitoly, keď Maxovi hlavná záporáčka pichne Valkýru a on sa začne cítiť ako v počítačovej hre).

A ešte sa zmienim o grafike, ktorá aj keď už nie je "najmladšia", stále sa na ňu dá celkom dobre pozerať.

Ako som povedal na začiatku, Max Payne je pre mňa nezabudnuteľná hra. Možno nie je úplne dokonalá (sem tam sa nájdu nejaké technické nedokonalosti), no to na výsledný dojem nemá absolútne žiadny efekt. Preto keď si chcem z chuti a od srdca zastrieľať, viem kde mám hľadať. Moje hodnotenie asi hovorí za všetko.

A keby som bol niekedy nútený zobrať si na opustený ostrov len jednu hru, vážne by som začal uvažovať práve o Maxovi Paynovi.