Fallout, Fallout never changes.

I po mnohých rokoch od vydania je Fallout ojedinelou a podmanivou púťou po atómovymi zbraňami zničenom svete. "Road movie" jedného sólistu s trinástkou na chrbte a občasnými spoločníkmi. Bez auta, za to však i v dnešnej dobe úžasne malebnej grafike a nemenej atmosferickom zvukovom kabáte - ambiente , ktorý sa smelo môže zaradiť na predné priečky vo svojom žánri i mimo soundtrackovej scény.

Nádherne zničená Kalifornia a radosť z každej novej objavenej lokácie (miloval som ten pocit, keď sa na mape objavil nový zelený krúžok a ja som ho šiel preskúmať), vybavenia, dialógu, rozdelovanie bodov do skillov, každé vyberanie nového perku či úspešne zvládnutého questu. Komplexnosť a láska s akou boli questy vytvorené dáva človeku zabudnúť na to, že občas robí len poslíčka alebo likviduje špecifické ciele.

Boje. Ťahové a predsa odsýpali. To môže o sebe povedať máloktorá hra. Máloktorá hra má aj tak dobre zvládnuté a medzi hrami ojedinelé univerzum/mytológiu sveta. A tie zážitky: prvá návšteva Glow, prvé oblečenie si power armoru, prvé stretnutie s Deathclawom... keby som pokračoval, tak je tento komentár dvakrát tak dlhý. Množstvo (nielen) moderných RPG sa snažilo nadčasovosť Falloutu prekonať, no tie RPG, ktoré sa mu dokázali rovnať, je možné spočítať na prstoch jednej ruky. Fallout jednoducho nestarne, je ako dobré víno - trpezlivo čakajúce, kým sa vytiahne ďalšia dávka. Je síce pravdou, že kto hru už pozná, splní všetky questy veľmi rýchlo a kto chce hrať za záporáka, nedostane toľko priestoru ako klaďas. To je však len malá daň za tento zážitok. Tento komentár je chválospev. Inak sa však nedá. A ak o sebe niekto tvrdí, že má rád RPGčka, Fallout je must-play.