Áno, Fahrenheit má nechutne "zpackanú" poslednú štvrtinu. Áno, bez servítky sa inšpiruje/vykráda nejeden film. Zároveň však ako jedna z mála hier ukazuje, že tie postavičky čo za ne pravidelne zachraňujeme svet majú tiež svoj osobný (a každodenný) život. Že nie každý deň treba spasiť aspoň polovicu kráľovstva, že občas majú aj depresie a že naozaj nie všetky postavy v hernom vesmíre čelia udalostiam, ktoré by väčšinu z nás poslali do blázinca, s kľudom angličana.

Zároveň nám Fahrenheit ponúka akúsi kriminálku+rodinné patálie hlavných postáv s mysterióznou prílohou. A vy tým postavám veríte, prežívate s nimi to, čo prežívajú oni, štvú vás ich problémy rovnako ako ich (ak nie viac, pretože ste si dali vysokú obtiažnosť a tie minihry vám nejdú). Toto všetko krásne graduje ruku v ruke s atmosférou a filmovým feelingom (a kamerou a strihom), ale potom príde posledná štvrtina a všetko to padne ako domček z karát, prinajmenšom do kanálu. A to je škoda.

Mimochodom, ak si odmyslíme trapošinu menom Theory of a Deadman, Fahrenheit má skutočne neskutočný soundtrack od mrazivých a clivých violončiel Angela Badalamentiho (áno, presne ten má na svedomí aj soundtrack k Twin Peaks), zmyselnú Martinu Topley-Bird alebo také klasiky funky a soulu ako Ben E.King a Nina Simone.