Nech si myslí kto chce čo chce, verím, že rozprávky starého kontinentu z pera H.CH.Andersena, bratov Grimmovcov, rôznych škandinávcov alebo aj P.Dobšinského či Boženy Němcovej nedokážu byť nikdy po kvalitatívnej (a odkazovej) stránke prevalcované modernými oblbovákmi. A práve The Longest Journey ako keby zastupovalo túto starú, miestami melancholickú, miestami neúprosne krútu, ale stále elegantnú kontinentálnu tradíciu rozprávok. Človek by musel byť asi priveľmi vykradnutý najnovším COD, ignorantom natruc či v detstve zanedbávaným, aby nepochopil, že tu nejde o to, že je to hra, tu je to zážitok. Jeden z tých nostalgických príbehov, ktorý by kľudne mohol byť napísaný dávno, pradávno a moderný stark by bol krajinou prapodivných divov...

Je to možno zvláštne, ale máloktorá hra vyžarovala toľko tepla, toľko melanchólie, smútku, radosti a hlavne zvedavosti - a vtedy si to človek uvedomí: veď to potom musí ísť o čosi viac, keď to tým postavám verím, keď zabúdam na to, že je to len zhluk (pomerne škaredých) pixelov. April Ryan tu je osobnosť. Všetko súčasti mozaiky menom The Longest Journey sú takmer dokonalé a pritom nie sú naleštené, tak ako dnešné "grafické skvosty". Je otázne či dnes, keď vítazí forma nad obsahom, by mohla takáto hra vôbec ešte vyjsť.

Nechcel som aby skončila. Chcel som aby bola ako kniha, pri ktorej človek vidí, keď ju číta, že mu ostáva ešte kopec strán a teší sa na každú z nich. Keď to však skončilo, bol som 10, možno 15 minút ticho. Nie preto, že by som tým chcel prejavovať nejaký rešpekt, ale pre to, že som tú jazdu ešte stále vstrebával, pretože je to zážitok, ktorý sa vôbec nebojím radiť medzi tie rozprávkové skvosty, ktoré ma nútili v detstve snívať s otvorenými očami...