Pomerne nenápadná adventúra (možno i práve preto som ju hral toľko rokov po vydaní) nás zavedie do neďalekej Orwellovskej budúcnosti, hrajúc sa na prvý pohľad normálny každodenný svet.

Čo sa oplatí vyzdvihnúť je nielen pomerne logicky a uveriteľne podaný príbeh, ale najmä motivácie hlavnej postavy - vo veľa hrách sa totiž stáva, že postava sa vydáva riešiť problémy a nebezpečné situácie bez toho, aby sa jej to nejak osobne dotýkalo, alebo aby bola nejak seriózne motivovaná. V prípade Petera Wrighta som však konanie a štýl, ktorým pristupoval k ľuďom a problémom rozhodne musel považovať za oprávnený a logický.

Samotné prvé dve tretiny hry, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na pátranie po tom, čo a prečo sa vlastne stalo a kam to smeruje, majú svoju logiku a hra nepôsobí príliš v zmysle "ako slepý k husliam prišiel" (ako sa častokrát v prípade adventúr deje). Hra ale stráca dych v poslednej tretine - ako to už v thrilleroch býva, zameranie od pátrania sa presúva skôr na kritické momenty útekov, naháňania, zbytočne odďalujúc nejakú prípadnú konečnú konfrontáciu a rozuzlenie, ktorého si hlavná postava nie je vedomá, ale hráčovi je všetko jasné už od začiatku tej poslednej tretiny.

Samotná grafika síce nie je úchvatná, ale v rámci žánra je rozhodne postačujúca, horšie však dopadli reakcie kurzora na pohyb (postava si častokrát vyberie vyhliadkovú, oveľa dlhšiu trajektóriu) a kamera, ktorá je tak nešťastne nastrihaná, že hráč nielen, že nevie, kam vlastne kráča a častokrát sa pre zlý uhol vracia odkiaľ prišiel.