Druhý diel Halo série bol pre mňa až doteraz chýbajúcim kusom skladačky. Až vďaka PC verzii sa mi podarilo dotiahnuť do konca celú trilógiu (naprieč platformami) a konečne chápem všetkému (alebo aspoň väčšine) z toho, čo sa odohralo v dejstve treťom.

Keďže sa jedná o druhý diel z (zatiaľ) trilógie, človek by mohol nadobudnúť dojem, že pôjde o typický „vyplňovač miesta“ medzi jednotkou a trojkou. Avšak tentokrát to tak nie je. Keď hra vyšla pred pár rokmi na prvom Xboxe, pre tých pár šťastlivcov, ktorí ho tu vlastnili to musel byť taký malý sviatok, pretože aj keď sa vtedy Microsoftu nepodarilo urobiť nejakú veľkú dieru na konzolovom trhu, myslím že Halo je jeden z dôvodov, vďaka ktorým tu máme dnes Xbox 360 (a ďalší na ceste).

Halo bolo akýmsi „killer titulom“ Xboxu, preto som nikdy nepochopil rozhodnutie Microsoftu urobiť jeho konverziu na PC. Nech boli dôvody akékoľvek, som rád, že sa to stalo, pretože inak by som si nemohol takto pohodlne a bez emulovania doplniť herné „vzdelanie“.

Hra ako taká, by sa dala charakterizovať ako space opera. Máme tu vesmírne lode, mimozemské civilizácie a prepracované univerzum, ktoré si nezadá so Star Wars alebo Star Trekom. Na rozdiel od vtedajšej konkurencie Halo vždy kládlo príbeh na prvé alebo skôr popredné miesta. Síce nejde o nič extrémne originálne, napriek tomu ide o celkom prepracovanú zložku hry.
Každý správny príbeh potrebuje svojho hrdinu. Túto funkciu plní náš starý známy supervojak Master Chief, ktorému síce nikto nikdy nevidel do tváre a veľa toho nenahovorí (narozdiel od Gordiho občas niečo predsa len povie), napriek tomu je to hrdina na slovo vzatý.

Halo 2 vyšlo zhruba 2 roky po konzolovej verzii, keď bola už PC komunita namlsaná upútavkami na Crysis, takže dva roky stará hra už mohla posadiť na zadok už len málokoho. Napriek tomu, v porovnaní s prvým dielom ubehla graficky celkom dlhú cestu. Modely sú detailnejšie, textúry ostrejšie a prostredia ešte rozľahlejšie.

Bungie však nikdy neboli nejakí nejakí udávači výkonu alebo technologickí mágovia. To, čím si prvé Halo získalo väčšinu fanúšikov, bola hrateľnosť. V tomto smere sa toho moc nezmenilo, akurát pribudla jedna drobná „fíčura“ v podobe dual-wieldu, teda nosenia dvoch zbraní naraz. Samozrejme, funguje to len s malými kúskami, ale tam kde som v prvom dieli váhal, či si mám vziať magnum alebo plasma rifle, teraz som to mohol vyriešiť kombináciou oboch. Drobnosť, ale poteší.
Keďže je hra postavená na strieľaní, autori si na tejto zložke dali záležať a výsledkom sú intenzívne, mnohokrát až epické boje.
Oproti prvému dielu hra ponúka aj hranie za covenantského prebehlíka Arbitera, ale z hľadiska hrateľnosti sa oproti hraniu za Master Chiefa nijak nelíši. Jediný rozdiel je, že Arbiter sa po stlačení „x“ zneviditeľní (Chief si zapne svetlo).

Tam kde hra stráca po technologickej stránke, vynahradzuje to stránkou zvukovou, konkrétne tou hudobnou. Už úvodná téma naznačuje, že na hudbe si niekto dal naozaj záležať a oproti grafike nepodlieha starnutiu, takže niektoré tóny znejú naozaj nadčasovo. Dobre sa to počúva a hlavne to dobre doplňuje celkovú atmosféru hry. Tak to má byť.

Celkovo sa mi druhé Halo nesmierne páčilo, avšak pár vecí mi predsa len vadilo.
V prvom rade to bola absencia mojej obľúbenej útočnej pušky. Síce je tu namiesto nej aká taká náhrada v podobe bojovej pušky, ale nie je to ono.
No a druhou vecou bolo zakončenie. Keď sa na to tak spätne pozerám, príde mi to ako keby dvojka a trojka mali byť jedna hra, ale niekomu prišlo ako dobrý nápad rozdeliť to na dva tituly.

Aj keď Halo 2 nie je dokonalá hra, napriek tým vyššie uvedeným námietkam som sa po celý čas výborne bavil a tých pár malicherností na tom nič nezmení.
Halo séria nie je hra pre každého, buď ju akceptujete takú aká je, alebo ju môžte donekonečna kritizovať. Iná možnosť nie je. A ako ste si už mohli všimnúť, ja spadám skôr do tej prvej kategórie...