Vraždenie klavírnou strunou nikdy nebolo tak zábavne. To by mohol byť slogan tejto hry, práve snaha o tichý postup je ale paradoxne veľmi rozporuplná záležitosť, na jednej strane je pekné si niekoho potichu odkrágľovať bez toho aby sa človek musel prestrieľať davmi nepriateľov ako v regulérnych akciach. Na druhej strane ten stealth postup je jednoducho občas nuda. To však nie je tak výrazným záporom ako ten pocit, že celá hra a všetci jej protagonisti sú len obyčajné figuríny bez citov, osobnosti, v podstate len panáci s nálepkou ja-zabíjak, on-obeť a oni-zvyšok alias civilisti a nepriatelia. Nič viac nič menej, príbeh je len kulisou k vražedným misiám, ktoré sú podľa príležitosti viac či menej zábavne. Otázkou je, či sú plnohodnotné, keď je hra plochá ako surferské doska. Nájsť cieľ a zneškodniť, to je všetko. Žiadne morálne pocity, vnútorný boj hrdinu, či budovaná atmosféra príbehu zabijáka (aj keď hudba Jespera Kyda krásne dopĺňa hru, atmosféru sama o sebe nepostaví). Celý čas má teda človek skôr pocit ako keby fungoval mobilné voskové figuríny a nie osoby, dokonca ani uspanie a následne prezlečenie sa nemá šmrnc, neviem ako sú na tom ďalšie diely, pretože som sa k ním ešte nedostal, ale práve v príbehu, psychike postáv a dynamike má Hitman nevyužitý potenciál.
Keď sa ale cez toto prenesiem a rozhodnem sa len tupo zabávať, likvidáciou voskových figurín a takticky rozmýšlať nad najlepšou cestou (ono ich zas tak veľa nie je, že), aby som nevzbudil žiadnen rozruch a bol ten Silent Assassin z názvu hry, dokážem sa vcelku pobaviť. To podľa mňa ale nestačí, potenciál tu je, len ho treba využiť.