Neznášam horory.
Poviedkovú zbierku
Hleď prázdnota som sa rozhodol prečítať si len preto, lebo jeho poviedka Sacculina, ktorú predtým nakladateľstvo Gnóm! vydalo samostatne, bola výborná.
Znepokojivá a výborne napísaná bola Veľkochov deti, a na jej konci som sa musel zastaviť a nad celým textom znova zamyslieť - došlo tam totiž k zvratu, ktorý mení zmysel celej poviedky založenej na heretických kresťanských učeniach a nakoniec vysvitlo, ze je o (začiatku) konca sveta (4/5*)
Možno je to tým, že starnem (a v tom prípade mi to vôbec nevadí), ale nemám rád zbytočné násilie bez zmyslu alebo hlúpy ľudský charakter, a tým pádom zvyšné poviedky sa mi veľmi ťažko čítali, najmä tie, kde bolo ubližované deťom.
Takže zvyšok knihy by som kľudne vynechal (niektoré z nich majú nedostatky aj po remeselnej stránke), s výnimkou dvoch ďalších poviedok - Zlodej koni a Mandala.
Zlodej koni sa mi okamžite zapáčila, lebo hlavný "hrdina" nie je zlý, len stratil zmysel života a na jej konci každý dostal to, čo chcel (4/5*)
Mandala je záverečnou poviedkou celej zbierky, v ktorej sa nevinná detská hra zmení na závod o čas, kde ide o život dieťata a cely čas tŕpnete, ako to dopadne - celou poviedkou vás sprevádzajú hlúpe rozhodnutia jednotlivých postáv (prihlúplosť jedného z chlapcov a potom hanba, sebaľútosť otca a jeho utápanie smútku v alkohole), len aby sa v ňom na konci konečne niečo zlomilo a začal sa chovať ako chlap a otec,
vďaka čomu na poslednú chvíľu chlapca zachránia - a napriek tomu, ze posledná tretina poviedky je zbytočne rozvláčna (ani vy už vtedy neverite, ze by sa postavy chovali tak dementne), tak vďaka úľave a nádeji na konci
(ako jedna z mála končí pozitívne), je to skvelým zavŕšením zbierky (3.5/5*)
A teraz chcem aspoň týždeň čítať o dúhových lúkach, poníkoch a o tom, ako dobro vždy zvíťazí nad zlom.