Neskutočne zbesilá šťavnatá jazda!

Vždy som sa pri builďáckych hrách bál, že už ma v tomto veku baviť nebudú kvôli mätúcemu leveldizajnu a chaoticky poskrývaným kľúčom.
Opak je pravdou, čo mi ukázal už Blood.

Leveldizajn je fantastický, komplexný, ale nie mätúci, tvorcovia zjavne chceli, aby človek pri strieľaní aj rozmýšľal(!), plánoval, ako sa dostať k danej veci (motorová píla v prvom leveli alebo výhľad z okna hneď z úvodnej miestnosti).

A tajné miestnosti sú rozumne poskrývané, človeku, ak sa zastaví, ich väčšinou odhalí zle sediaca textúra ale iná farba povrchu.

A odstreľovať kusiská končatín v tejto hre nesktuočne baví.

To, čo Brutal Doom robí sa dá jednou vetou povedať takto: sprístupňuje túto hru dnešnému hráčovi.

Trochu ju oblečie do lepšieho grafického kabátiku (zdá sa mi, že sprity sú viac vyhladené, menej „kostrbaté“ a taktiež majú viacero štádií – iné druhy smrti použité pri inej zbrani?), pridá svetelné efekty, ovládanie myšou (v pôvodnej hre nebolo?) no najmä pridá do hry obrovské množstvo čriev, mozgov, vnútorností a počas hrania remasterovanej muziky (tie pôvodné midi zvuky sa mi tam už ťažko počúvajú) sa na nich prešmýkate až nakoniec.

To, že každý nepriateľ má iné útoky a platí na ňho trochu iná taktika snáď ani nemusím hovoriť.

Thy flesh consumed – prídavná štvrtá epizóda posúva obtiažnosť a leveldizajn ešte o stupienok vyššie.

Od Doom II očakávam to isté.

Hrané na Gzdoom s Brutal Doom + Music Pack a ShinyGold Hud Modom