Kvlaitná a originálna strielačka.
Celý anime štýl síce ide úplne mimo mňa, ale samotná hra ma zaujala velmi.
Hranie s mechom tej hre dávalo pridanú hodnotu oproti konkurencii, aj ked sa to v podstate stále hralo ako bežná FPS-ka. Ten pocit, behať po uličkách futuristického mesta s 20-metrovým robotom, stál za to.
Odstrelovať nepriatelské tanky velké ako hračky, alebo naháňať utekajúcich vojačikov, to bola sranda. Nepriatelský mechovia už boli vyrovnanými súpermi. Páčilo sa mi, že bolo na výber z troch rôznych verzií mechov v dokovacích staniciach pri nástupe do dalšej misie s ním. Aj keď bolo jedno, ktorý človek zvolí, aj tak to všetko postrielal rovnako. A strielať veru je z čoho. Arzenál mecha je bohatý, od rôznych laserov, cez multi raketomet až po atomovku.
Misie bez mecha zaberajú vačšiu časť hry. Hrajú sa rovnako dobre, ale tu už treba mať ovela rýchlejšie reflexi. Tu už vám nepriatelia nič nedarujú, vybehnú dvaja spoza rohu, jeden udelí kritickú ranu z brokovnice a amen. Opetovať palbu je v tomto prípade možno štandardnými zbraňami (brokovnica, uzi, samopal), nič špeciálne tu nieje. Velmi machersky ale vyzerá strelba s dvoma pištolami a ich animácia celkovo.
Grafika už pekne zostarla, ale vtedy som čumel jak blázen, čo ten engine dokáže vyčarovať.
S mechom v meste začať páliť salvy z raketometu, ktoré nechávajú za sebou dlhé dymové stopy a efektné črepiny pri výbuchu lietajú na všetky strany - to bolo na otvorenú sánku. (na tú dobu)
Dosť vtipné boli akurát prehnané krvavé efekty. Ked schytala skupinka vojačikov zásah z mech-zbrane, polka miestnosti bola vymalovaná :-)
Mimochodom prvá verzia enginu LithTech. Beži na ňom aj Blood2, tie hry sú ako dvojčatá. Blood2 bol ale nehorázne zabugovaný - jeden z desiatich vojakov/zombíkov dokázali prejsť cez dvere, ostatní sa zasekli o futrá; alebo ruky/hlava im prechádzali cez dvere; strelba mala slabú odozvu, jak do papierovej makety alebo čo; utrhnuté údy levitovali vo vzduch alebo sa ešte k tomu roztočili...atd. ...no ako fakt to pôsobilo ako amatérsky shit.
Shogo mi ale vždy z technického hladiska prišlo lepšie, a tie chyby nemal, alebo len minimálne.
Na hru mám inak peknú spomienku z pred 20-tich rokov. Je to jediná FPS-ka, ktorú som celú dohral v práci, na nočnej smene, na jeden záťah.
Hru som kúpil ako prílohu s časákom GAMESTAR v roku 1999, stále mám origo CD.
Doma som fungoval vtedy na Pentiu 200 s grafikou buď RivaTNT alebo ATIRage, už si nepamätám presne. Ale viem určite, že to bolo slabé a furt som laboroval ako znižovať detaily a aj tak to nebolo ono. Napriek tomu som to dohral na tom šrote viac krát.
V roku 2001 som nastúpil do prvej práce, za PC s AutoCADom. Mali tam nejaké Pentium II, 2D grafika síce nejaká pracovná, ale spoločnosť jej robila 3D karta Voodoo2. Tí kolegovia (40+, 50+, 60+) tam ani netušili vtedy, čo to dokáže, čo tam majú. Po pár týždňoch som šiel aj na prvú nočnú. Na druhú som si už zobral naleštenú originálku - Shogo. Hneď po príchode do kanclu večer som to tam šupol do mechaniky, nainštaloval, nastavil render cez glide Voodoo a v momente stratil pojem o čase. Krása, to sa hralo jedna báseň, tie pridané 3DFX efekty, tá plynulosť, neuveritelné, som to celé dohral na jeden záťah. Ráno o pol šiestej vysmiaty a spokojný pri záverečných titulkoch a chytlavej japan-pesničke mi až začalo dochádzať, že, Do Boha!, z tohoto asi budem mať prúser.
Aj sa tak stalo. Som šiel jak posratý k šefovi na koberček druhý deň. Dobre ma tam zjebal, 18-ročného sráča sopláckeho, 10-minutový monológ som si vypoćul. Ale že som hral SHOGO som mu nevykecal samozrejme. Vyhovoril som sa vymyslenou historkou o práci na výkresoch. Šak som si aj hneď uvedomil, akú pičovinu som zrobil, jasné že mal pravdu. Ja som hral SHOGO a chlapi na dielni nemali čo žrať celú nočnú. Starí chlapi, čo mi mohli byť fotrom, makali celú noc na frézach a sústruhu, a ja som hral SHOGO. Unimobunka, kde bola chladnička s jedlom, bola celú noc zamknutá, chlapi čakali s lístkami na mňa, na klúče, ktoré boli u mňa, ale ja som hral SHOGO. Nasratí tam nadávali, ale ja som nepočul, ja som hral SHOGO - v super plynulosti, na plné detaily. No chuj!
Celý anime štýl síce ide úplne mimo mňa, ale samotná hra ma zaujala velmi.
Hranie s mechom tej hre dávalo pridanú hodnotu oproti konkurencii, aj ked sa to v podstate stále hralo ako bežná FPS-ka. Ten pocit, behať po uličkách futuristického mesta s 20-metrovým robotom, stál za to.
Odstrelovať nepriatelské tanky velké ako hračky, alebo naháňať utekajúcich vojačikov, to bola sranda. Nepriatelský mechovia už boli vyrovnanými súpermi. Páčilo sa mi, že bolo na výber z troch rôznych verzií mechov v dokovacích staniciach pri nástupe do dalšej misie s ním. Aj keď bolo jedno, ktorý človek zvolí, aj tak to všetko postrielal rovnako. A strielať veru je z čoho. Arzenál mecha je bohatý, od rôznych laserov, cez multi raketomet až po atomovku.
Misie bez mecha zaberajú vačšiu časť hry. Hrajú sa rovnako dobre, ale tu už treba mať ovela rýchlejšie reflexi. Tu už vám nepriatelia nič nedarujú, vybehnú dvaja spoza rohu, jeden udelí kritickú ranu z brokovnice a amen. Opetovať palbu je v tomto prípade možno štandardnými zbraňami (brokovnica, uzi, samopal), nič špeciálne tu nieje. Velmi machersky ale vyzerá strelba s dvoma pištolami a ich animácia celkovo.
Grafika už pekne zostarla, ale vtedy som čumel jak blázen, čo ten engine dokáže vyčarovať.
S mechom v meste začať páliť salvy z raketometu, ktoré nechávajú za sebou dlhé dymové stopy a efektné črepiny pri výbuchu lietajú na všetky strany - to bolo na otvorenú sánku. (na tú dobu)
Dosť vtipné boli akurát prehnané krvavé efekty. Ked schytala skupinka vojačikov zásah z mech-zbrane, polka miestnosti bola vymalovaná :-)
Mimochodom prvá verzia enginu LithTech. Beži na ňom aj Blood2, tie hry sú ako dvojčatá. Blood2 bol ale nehorázne zabugovaný - jeden z desiatich vojakov/zombíkov dokázali prejsť cez dvere, ostatní sa zasekli o futrá; alebo ruky/hlava im prechádzali cez dvere; strelba mala slabú odozvu, jak do papierovej makety alebo čo; utrhnuté údy levitovali vo vzduch alebo sa ešte k tomu roztočili...atd. ...no ako fakt to pôsobilo ako amatérsky shit.
Shogo mi ale vždy z technického hladiska prišlo lepšie, a tie chyby nemal, alebo len minimálne.
Na hru mám inak peknú spomienku z pred 20-tich rokov. Je to jediná FPS-ka, ktorú som celú dohral v práci, na nočnej smene, na jeden záťah.
Hru som kúpil ako prílohu s časákom GAMESTAR v roku 1999, stále mám origo CD.
Doma som fungoval vtedy na Pentiu 200 s grafikou buď RivaTNT alebo ATIRage, už si nepamätám presne. Ale viem určite, že to bolo slabé a furt som laboroval ako znižovať detaily a aj tak to nebolo ono. Napriek tomu som to dohral na tom šrote viac krát.
V roku 2001 som nastúpil do prvej práce, za PC s AutoCADom. Mali tam nejaké Pentium II, 2D grafika síce nejaká pracovná, ale spoločnosť jej robila 3D karta Voodoo2. Tí kolegovia (40+, 50+, 60+) tam ani netušili vtedy, čo to dokáže, čo tam majú. Po pár týždňoch som šiel aj na prvú nočnú. Na druhú som si už zobral naleštenú originálku - Shogo. Hneď po príchode do kanclu večer som to tam šupol do mechaniky, nainštaloval, nastavil render cez glide Voodoo a v momente stratil pojem o čase. Krása, to sa hralo jedna báseň, tie pridané 3DFX efekty, tá plynulosť, neuveritelné, som to celé dohral na jeden záťah. Ráno o pol šiestej vysmiaty a spokojný pri záverečných titulkoch a chytlavej japan-pesničke mi až začalo dochádzať, že, Do Boha!, z tohoto asi budem mať prúser.
Aj sa tak stalo. Som šiel jak posratý k šefovi na koberček druhý deň. Dobre ma tam zjebal, 18-ročného sráča sopláckeho, 10-minutový monológ som si vypoćul. Ale že som hral SHOGO som mu nevykecal samozrejme. Vyhovoril som sa vymyslenou historkou o práci na výkresoch. Šak som si aj hneď uvedomil, akú pičovinu som zrobil, jasné že mal pravdu. Ja som hral SHOGO a chlapi na dielni nemali čo žrať celú nočnú. Starí chlapi, čo mi mohli byť fotrom, makali celú noc na frézach a sústruhu, a ja som hral SHOGO. Unimobunka, kde bola chladnička s jedlom, bola celú noc zamknutá, chlapi čakali s lístkami na mňa, na klúče, ktoré boli u mňa, ale ja som hral SHOGO. Nasratí tam nadávali, ale ja som nepočul, ja som hral SHOGO - v super plynulosti, na plné detaily. No chuj!
Dakar Desert Rally